Z Liptova na Oravu (jún 2024)

17. - 21. 6. 2024

Marina Liptov ma prvýkrát chytila za srdce vlani vo februári. Toľko čistého bieleho snehu sme už dlhé roky u nás (takmer) na dolniakoch nevideli. Druhýkrát sme boli v Icebergu v máji tohto roku. Liptov bol zelený a odhalil pred nami aj miesta, ktoré sme predtým nevideli. A radi sme sa vrátili aj na miesta, kde sme pred 30 - 40 rokmi boli. Tentoraz sme sa do Icebergu v Marina Liptov vybrali tretíkrát. Pôvodne sme plánovali dlhší pobyt, ale zdravotné okolnosti, ktoré nás dokážu zaskočiť, nás donútili k skoršiemu návratu domov. Ale už dnes hovoríme našim mladým, že na jeseň by sme sa radi vrátili.

V pondelok ráno som musela absolvovať laboratórne testy, čo je na naše pomery veľmi včasné vstávanie. Takže pred obedom som už opäť spala. Ešte šťastie, že sme sa na vysoké percento pobalili už v nedeľu večer. Napriek naším predsavzatiam skoršieho príchodu do Mariny, kde nás už čakala naša vnučka, sme prišli až okolo piatej. Na našu obranu musím povedať, že sme sa zastavili U Ňaňa, aby sme si nakúpili nielen výborné koláče a salámy, ale v susednom Kozom vŕšku sme sa zastavili pre parenice a korbáčiky. No a keďže sme tam stretli skoroMoravčanov, tak sme sa s nimi zarozprávali.

Pred piatou sme Ninke telefonovali, že prechádzame cez dedinku Potok, takže o chvíľu budeme "doma". Vnučka nás čakala vonku pre vilkou a pomohla nám preniesť všetky naše veci dovnútra. V prenosnej chladničke sme mali aj Ivov divinový guláš. Kým sme sa s Ivom vybalili, Ninka nás už čakala s prestretým stolom a zohriatym jedlom.   

Mňa však ešte predtým vytiahol na terasu nádherný výhľad na Liptovskú Maru. Biele nadýchané oblaky sa odrážali v takmer hladkej hladine vody.  

Neodolala som a urobila som si záber aj na vzdialený Kriváň. To som si už hľadala miesto, z ktorého sa mi budú ráno najľahšie robiť zábery na východ slnka. Keď nemôžem fotografovať západy slnka, ktoré som si zamilovala v Bretónsku a v Normandii, tak si viem privstať aj na východ slnka. A pritom ma z nebeských telies najviac priťahuje Mesiac. Ten však neviem fotografovať.  

O pol ôsmej sme sa s Ninkou vybrali na krátku prechádzku. Na nanuk, ktorý sme si vybrali v recepcii Mariny. Na móle sme sa na chvíľu usadili a obdivovali sme nielen zakotvené jachty a lode, ale aj dianie okolo nás. V ten večer mi až dvaja ľudia položili otázku: "Nie ste Liliankina mama?" Čo je pre mňa záhadou, pretože som celý život mala pocit, že sa najviac podobá na Ivovu mamu.  

O štvrť na deväť sme ešte stále sedeli na móle, keď som zbadala, že niečo pomerne veľké pláva z pravej strany zálivu na ľavú stranu. Kým som uverila svojím očiam a spýtala sa Ninky "nie je to bobor?", tak ho už nevidela kvôli plavidlám, ktoré kotvili priamo pred nami. Až keď vybehla na ľavý koniec móla, tak ešte uvidela čiaru a rozčerené véčko za plávajúcim bobrom. O desať minút neskôr sme sa stretli s rybármi, vracajúcimi sa z úspešnej rybačky, a tí nám potvrdili, že to naozaj plával bobor.  

Pár minút pred pol deviatou sa k zelenej časti brehu blížil čln. Zastavil pri provizórnom malom móle, len pár metrov od nás.  

Keď som uvidela, čo jeden z rybárov drží v rukách, tak som neodolala a poprosila ho, či si môžem urobiť záber. Ihneď súhlasil a hrdo predviedol svoj úlovok. Zubáča veľkoústeho. Nádherného. Pred šiestimi rokmi boli s touto rybou problémy kvôli zvýšenému množstvu olova. Súčasná situácia je vraj už v norme. Aj na tohto krásavca už čakali v kuchyni. Druhým rybárom bol muž, ktorý sa mi predstavil - ja som Rastík, vyhasnutý roker. A vy ste Liliankina mama. Ten si niesol v ruke pstruha, ktorý mal tiež skončiť na pekáči.

S Ninkou sme sa do vilky vrátili okolo deviatej. Ešte chvíľku sme si všetci traja spolu posedeli a doladili sme utorkový plánovaný výlet na Oravu.

O trištvrte na päť som potichu vyšla na terasu a z pravej strany trávnika pred našou terasou som urobila prvý záber dňa. Chvíľu som čakala, či sa slniečko ukáže vľavo nad štítmi hôr, ale po pol hodine som rezignovala a vrátila sa dovnútra. Aj bez východu slnka bola atmosféra nádherná.  

O štvrť na šesť som si urobila ešte jeden záber z obývačky, potom som pozatvárala všetky dvere a potichučky som vliezla do postele. Oficiálne som sa zobudila až okolo deviatej.

Naše raňajky bývajú vždy skvelé. Tentoraz vyhral chlieb s maslom a čerstvým višňovým lekvárom. Pred jeho varením som vybrala kôstky, ale inak som višne nechala takmer celé. K našim raňajkám patrí posledné roky klasický roibos a ešte aj káva. Ja jediná ju pijem bez mlieka. Ninka mala predpoludním dohodnutý videorozhovor kvôli svojmu štúdiu, tak my dvaja sme sa vytratili k svojim čítačkám. Ale už pár minút po dvanástej sme všetci traja sedeli v aute a vybrali sa cez Lúčky, popod Choč a Osádku do Leštín.

Na konci predchádzajúceho týždňa som písala starostovi obce, že by sme mali záujem o návštevu ich kostola. V pondelok ráno som dostala odpoveď od pána Michnu, starostu Leštín: "Bohužiaľ drevený artikulárny kostol je vo vlastníctve cirkevného zboru. Odporúčam skúšať ešte volať, resp. skúsiť sa spýtať na fare. Viac neviem pomôcť, ale verím, že sa Vám podarí dostať do kostola."

Opäť som volala na číslo uvedené na internetovej stránke, ale nakoniec som sa rozhodla volať na faru. Veľmi milá a ústretová pani farárka, s ktorou sme si nakoniec trikrát volali, kým sme sa dopracovali k termínu návštevy, na záver povedala: "Ak vnučka v stredu odchádza, tak to musíte prísť v utorok. Náš kostol by mala určite vidieť aj ona. O jednej vás bude náš sprievodca čakať."

My sme urobili všetko preto, aby sme už pred jednou boli v Leštinách. Prešli sme z Liptova na Oravu. Zaparkovali sme pred Potravinami a odtiaľ sme prešli zopár metrov k schodisku, po ktorom bola oficiálna cesty do kostola. Nina vybehla hore prvá a vrátila sa s tým, že môžem prejsť aj okolo kostolného múra a náš sprievodca ma vpustí dnu. Nakoľko nás čakal vo vstupnom priestore, rozhodla som sa "zabojovať" a kamenné schodisko som zvládla. Našťastie bolo väčšinou široké a plytké.

Celým kostolom nás sprevádzal pán Vladimír Albíni. Bývalý starosta a miestny historik. Svoj výklad začal s tým, prečo je zvonica mimo kostola - bola to podmienka jednej z artikúl. Až v roku 1777 veriaci dobudovali zvonicu, ktorú s kostolom prepojili krytým schodiskom. Dva pôvodné zvony však odliali o niekoľko rokov skôr. "Jeden nám zhabali počas prvej svetovej vojny pre potreby armády. Nový dal odliať, a v roku 1924 ho uviedol do prevádzky, vtedajší kňaz Štefan Šaško, rodák z Brezovej pod Bradlom. Bol to veľký národovec, zrejme preto je na zvone podobizeň Milana Rastislava Štefánika," povedal nám náš sprievodca.

Už aj do Leštín zavítala automatika a zvony automaticky bijú o dvanástej na obed a pred omšou. Od zvonice sme sa dostali krytým schodišťom do nádherného vnútorného priestoru kostola.

Pán Albíni nás voviedol až do prednej časti kostola, pred prvé lavice. Odtiaľ sme mali možnosť vidieť takmer všetko. Najskôr nás previedol históriou rodiny Zmeškalovcov, šľachtickou rodinou, ktorá mala v Leštinách päť kaštieľov. Z nich zostali už len tri a jeden z nich je už v súkromných rukách a vidno naň z kostola. Jeho rekonštrukcia sa príliš nepodarila. Je už príliš súčasný, takže jeho vzhľad zodpovedá skôr "stará chcela mladou byť".

Kráľ Ferdinand I. v roku 1547 písomne vyzval Pavla Zmeškala, Václava Zmeškala a Pavla Kozmovského, aby dobyli ulúpený Oravský hrad a odovzdali ho kráľovskej korune. Títo jeho výzvu splnili. Keďže Pavol Zmeškal a Pavol Kozmovský krátko nato zomreli, kráľ v roku 1548 odmenil za služby len Václava Zmeškala, pričom mu daroval obce Leštiny, Osádka a Srňacie. Václav sa tak stal zakladateľom oravskej vetvy rodu. V Leštinách dal postaviť kúriu a podľa tohto rodového sídla začal používať aj predikát. Jeho syn Jób, oravský podžupan, dal v Leštinách postaviť v rokoch 1688 až 1689 drevený artikulárny kostol. Leštinský kostol bol postavený podľa dvoch artikúl (článkov) - 25 a 26. Mohol byť iba z dreva (Lešťania využili najmä smrek), bez jediného klinca a bez základu, na odľahlom mieste, bez veže a zvona, so vzhľadom blízkym obytnému domu, s vchodom situovaným nie priamo z ulice.

Vnútri pamiatky sme mali možnosť obdivovať barokové ručné maľby na drevených doskách. Maľba stropu mala imitovať mramor a na jeho maľbu boli použité farby s dobovými pigmentami, ktorých zloženie nie je vraj ani dnes známe. 

Leštinský kostol je od roku 2008 spolu s ďalšími siedmimi drevenými kostolmi Karpatského oblúka súčasťou Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Na tento zápis sú Lešťania patrične hrdí a zarámovaný visí po pravej strane kostola.

Architektúru severného a severovýchodného Slovenska charakterizujú o.i. stavby vybudované s využitím najdostupnejšieho stavebného materiálu - dreva. Typickými reprezentantmi drevených stavieb sú chrámy. Spomedzi množstva drevených sakrálnych stavieb na tomto území bolo osem chrámov vybratých a doporučených na zápis do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Pri výbere bol okrem umelecko-historického hľadiska braný zreteľ na to, aby v súbore boli zastúpené chrámy troch najrozšírenejších náboženských konfesií na Slovensku. Tak boli do výberu zaradené dva rímskokatolícke, tri evanjelické a tri gréckokatolícke chrámy.

Do zoznamu UNESCA patrí okrem evanjelického dreveného artikulárneho kostola v Leštinách aj Kostol Najsvätejšej Trojice v Kežmarku a drevený artikulárny kostol so zvonicou v Hronseku. Všetky tri sú evanjelické.

Interiér kostola je bohato zdobený a vyniká rôznorodosťou tvarov, farieb a motívov. Interiéru dominujú nástenné kvetinové maľby zo 17. storočia. V interiéri kostola sa nachádza barokový (mala som pocit, že až prebarokizovaný) oltár s drevorezbou z konca 17. storočia a bohato zdobená kazateľnica zo začiatku 18. storočia. Kvetinová výmaľba je predovšetkým na zábradlí, za ktorým je na poschodí mužská časť kostola. V kostole je nepísaný zasadací poriadok. Dolu sedia ženy podľa dedín a na poschodí sedávajú muži tak, aby videli na svoje ženy, alebo dievčatá na vydaj, sediace v protiľahlých laviciach.

Nad vchodom do kostola je umiestnený organ z roku 1910 vyrobeným majstrom Janom Tučekom z Kutnej Hory. "Jeho najznámejšie dielo je v Smetanovej sieni Obecného domu v Prahe. Náš nástroj je podstatne menší, no máme výbornú organistku a je zážitok vypočuť si ju aj so spevom veriacich," s hrdosťou povedal pán Vladimír Albíni. Pod organom je výšivka Poslednej večere, ktorá je prácou regionálnej výšivkárky. Na jednej z maľovaných tabúľ bol text "v stíšení bude vaša sila". Aspoň takto som si ho zapamätala, pretože som sa v ňom našla. Je však pravda, že potreba stíšenia seba i okolia začínam čoraz viac cítiť s pribúdajúcim vekom.

V Leštinách bola aj artikulárna škola. V roku 1789 prehlásili richtári obcí Leštiny, Osádka a Srňacie, že sa postarajú o školu a plat učiteľa. S pomocou štátu a zemského panstva. V škole učilo niekoľko vynikajúcih učiteľov: Ondrej Hrebenda, Ondrej, Ľudovít a Adolf Medzihradský. Zásluhou Adolfa Medzihradského sa v škole učilo aj po slovensky. Aj pravidlá správania sa v leštinskej škole boli jeho zásluhou napísané po slovensky. Školu navštevovali žiaci zo širokého okolia, napríklad Juraj Ambrózy - barokový spisovateľ, Vavrinec Čaplovič - zberateľ kníh, úradník a Pavol Országh Hviezdoslav - básnik, ktorý leštinský kostol vkomponoval do viacerých svojich diel - napr. do Eža a Gábora Vlkolinských a dokonca aj do Hájnikovej ženy, ktorej dej sa odohráva v horárni pod Babou horou.

V leštinskom kostole bol Pavol Országh Hviezdoslav, narodený vo Vyšnom Kubíne, krstený v krstiteľnici, ktorá ešte stále stojí pred ohradenými lavicami rodu Zmeškalovcov. Samotní Országhovci, schudobnelí zemania, mali svoju vlastnú lavicu vpravo od Zmeškalovcov a je dodnes nad ňou umiestnený Országhovský erb. Na bohoslužby chodievali zo susedného Vyšného Kubína. Pôvodne mal kostolík stáť v ich obci, no tamojší rímskokatolíci protestovali. V Leštinách v tom čase sídlila silná zemianska rodina Zmeškalovcov, ktorá navrhla, aby chrám vyrástol na ich pozemku s tým, že ho cirkvi darujú.

Margita Figuli sa taktiež narodila vo Vyšnom Kubíne a hoci nechodila do leštinskej školy, zakomponovala obec Leštiny do svojej novely Tri gaštanové kone.

Medzi známe osobnosti, ktoré mali vzťah k Leštinám, patrí aj Ludwig van Beethoven. Mikuláš Zmeškal patril k jeho najstarším a najbližším priateľom.

Ani filmári sa nevyhli Leštinskému kostolu. Pacho, hybský zbojník (Jozef Króner) sa prišiel do kostola porozprávať s Pánom Bohom. Tento film natočil v roku 1975 Martin Ťapák. O tri roky neskôr natočil režisér Jozef Pálka film Ežo Vlkolinský. Scény v Leštinách nakrúcal s hercom Viliamom Záborským (rozprávačom). V tom istom roku natočil Jozef Pálka aj film Gábor Vlkolinský a tiež natočil niektoré pasáže pri leštinskom kostole. Jozef Pálka údajne natočil zopár záberov v leštinskom kostole už v roku 1971 a to vo filme Hájnikova žena (gróf Artuš Villáni spoza Zmeškalovských mreží sleduje Hanku Čajkovú sediacu v kostolnej lavici). Zopár veršov o tejto scéne nám odrecitoval náš sprievodca, pán Albíni.

Pán Albíni nás upozornil ešte na jeden film, v ktorom bol zachytený leštinský kostol. V roku 1970 tu vraj urobil pár záberov Juraj Jakubisko pre film Dovidenia v pekle, priatelia. Nevidela som ho, len som sa dočítala, že je kontroverzný. Ale to je Jakubisko v mnohých filmoch. Aspoň ja ich tak vnímam. Lepšie povedané, nie sú mojou šálkou kávy.

Pár minút po druhej nás pán Albíni pustil von cez bočné dvere. Tými sme sa mohli dostať ku klesajúcemu chodníku tak, aby som sa vyhla schodom.   

Na záver som požiadala pána Albíniho o záber. Súhlasil, pretože sme už boli mimo interiéru kostola.   

Kostol v Leštinej má podlhovastý pôdorys a je postavený na príkrom svahu. Tento sklon má vyrovnaný kamennou základňou. Na výstavbu sa použilo smrekové drevo z okolitých lesov. Dominantu kostola tvorí veľká valbová strecha pokrytá dreveným šindľom. Súčasťou kostola je aj malá prístavba za oltárom. Vstup do kostola tvorí portál s archivoltou, cez ktorý sme do kostola vošli aj my. Z kostola sme vyšli, na moje šťastie, bezschodovou cestičkou.   

O štvrť na tri sme už stáli pri zaparkovanom aute pred potravinami. Ja som neodolala a urobila som si záber na názvovo neaktuálny, ale obsahovo nadčasový plagátik umiestnený za sklom autobusovej zastávky. Moja otázka znie ale inak. Kvety na hroby dávame kvôli sebe, alebo z úcty k pochovanému, alebo preto, že si myslíme, že to spoločnosť od nás očakáva? Mne by postačilo stíšenie v duši.  

Už cestou do Leštín som v Lúčkach očami hľadala krídla. Krídla lavičky vďaky a prianí. Uvidela som ich a a posádke auta som oznámila, že sa chcem pri nich cestou z Leštín zastaviť. Nemali námietky.

Pred trištvrte na tri sa dala Ninka vysadiť pri tej najlepšej zmrzline na svete a zároveň oplatkárni. Ivko zaparkoval čo najbližšie pri krídlach, ku ktorým som ho "navigovala". Dielo Pavla Dubinu Lavička vďaky a prianí má takmer päťmetrové krídla. Ja sama som ho vnímala ako miesto, kde si môže človek aspoň na chvíľu sadnúť a môže rozmýšľať nad sebou, nad svojím osudom, prípadne nad tým, čo v budúcnosti očakáva. Je ale pravda, že také miesto si môže nájsť ktokoľvek z nás kdekoľvek, kde sa dobre cíti. V kúpeľnom parku je na to predsa len priveľa ľudí. No je to inšpiratívne.

Po tretej sme sa zastavili v bešeňovskom obchodíku na mininákup a o kúsok ďalej sme zahli doprava, doprava a zaparkovali sme pred Kolibou Bešeňovka. S Ninkou sme si dali bryndzové pirohy so slaninkou a kôprom a Ivko šalát. Určite by ma šalát menej zmohol ako pirohy. Boli síce výborné, ale človek (teda aj ja) by mal rešpektovať svoje limity. Po návrate do Icebergu sme vyhlásili povinný oddych. Ja som z neho takmer plynule prešla do nočného spánku. Takže som takmer neregistrovala, že Ivko učil Ninku dávať na našej fabii jednotku a vysvetlil jej cúvanie (na fabii sa tvorcom podarili neuveriteľné inovácie) a s jeho vedomím sa šla kúpať ku Kostolu Panny Márie, z ktorej ostala po zatopení Liptovskou Marou len veža. Pri jej návrate som už bola v stave chvíľkovej bdelosti, takže som zostala v šoku, že z našej vnučky kvapká voda a vonku je už takmer tma. 

V stredu ráno som pár minút po piatej zas potichučky vykĺzla zo spálne a urobila si zopár ranných záberov. Rána sú v Marine nádherné. Všade je ticho, svieži, ale už teplý vzduch a slniečko vychádza vľavo od Kriváňa.   

Keďže som vedela, že popoludní budeme z Mariny odchádzať, tak som si urobila ranný rozlúčkový záber Icebergu.   

Ešte raz som pozrela na Liptovskú Maru a v priebehu štyroch minút sa zmenila scenéria. Slniečko už zvedavo vykúkalo spoza hrebeňov hôr a sľubovalo ďalší teplý deň. O štvrť na šesť som potichu vliezla do postele. Všetci traja sme sa stretli pri raňajkách až po deviatej.  

O pol jednej nás Ninka zaviedla k lavičke so srdiečkovým operadlom. Škoda, že už schátrala pôvodná lavička. Pred pár rokmi nám naši mladí poslali fotografiu, ako na nej sedia a hľadia na Marinu. Medzi nimi bolo srdce. Srdiečková lavica je veľmi blízko od Icebergu. Keď sa vyberiete po ceste okolo viliek až na jej koniec a zabočíte dolu cestičkou doľava, uvidíte ju na trávnatej medziterase pod poslednou vilkou

Všetci traja sme sa vybrali do recepcie Mariny. Recepčnej sme oznámili, že najneskôr o šiestej plánujeme svoj odchod, aby si vedeli zabezpečiť ďalšie činnosti. Hoci sme si po raňajkách dali kávu vo vilke, Ivo s Ninkou si dali ristreto a ja som skúsila karamelové kapučíno. Niečo podobné pijem asi raz za desať rokov. A na moje prekvapenie bola to príjemná maškrta spojená s karamelovým keksíkom.

S Ivkom sme sa vybrali z recepcie ešte na mólo a Ninka šla priamo do Icebergu. Potrebovala horizontálnu polohu. Hladina Mary sa trochu čerila, ale po jej okrajoch sme videli už množstvo rybárov. Vyzerá to tak, že Liptovská Mara je raj rybárov. Kým si Ivko robil zábery z rôznych miest na móle, ja som si nechtiac vypočula telefonický rozhovor pána, ležiaceho asi o dve lehátka ďalej. Niekomu hovoril, že sa snažil urobiť si pár kilometrov na bicykli, ale že v tejto horúčave je to otročina. Radšej sa šiel vykúpať a voda bola skvelá. Povedal, že jej teplota môže byť tak 22 alebo 23 stupňov. Jediné, čo ho rozladilo, bolo to, že mu odmietli požičať vodný skúter, na ktorom si chcel urobiť pár machrovských záberov. Dôvod bol jednoduchý. Nemal povolenie viesť malé vodné plavidlo. Okolo druhej sme sa aj my s Ivom vybrali do Icebergu.  

Ninku sme našli čítať si na terase. Nebola vo vodorovnej polohe. Sedela na stoličke. Ale netrvalo dlho a obe sme už o chvíľku ležali na ležadlách. O trištvrte sme si dali neskorý obed, na ktorom spolupracovali Ivo s Ninkou. Mali sme hrnčekovú polievku a každý z nás inak obložený tanier. Na želanie. Ja som sa nespreneverila môjmu "zlozvyku" z posledných pár rokov. Ani som nevedela kedy a zrazu som len spala. Moji sa o mňa ešte stihli postarať. Podložili podo mňa jednu deku, druhou ma zakryli, priniesli vankúšiky a ja som sa po hodine zobudila.  

Môj posledný marinský záber. O 16,45. Inšpirovala ma biela plachetnička, ktorá sa práve vracala do prístavu. Potom som sa pridala k všeobecnému baleniu. My s Ivom sme už po rokoch cestovania vycvičení a Ninka nemala so svojím balením žiadne problémy. Na záver ešte zapla umývačku riadu, Ivo prekontroloval všetky zásuvky a samozrejme, zas - niečo moje našiel. O pol siedmej sme nasadli do auta a rozlúčili sa s Marinou. Ninka sa určite vráti medzi prvými a my prídeme možno na jeseň.

Na ceste domov mávame takmer vždy nejakú čeršničku na torte. Tentoraz to bola čerešňa. Naša vnučka, ktorú sme viezli do Banskej Bystrice.

Bola to úplne iná cesta, ako keď sme s ňou ako štvorročnou šli do Zoo v Bojniciach. Od Zlatých Moraviec sa nás každých desať minút pýtala - "kedy tam už budeme?". Pred Veľkými Uhercami som to nakoniec vyriešila tak, že som jej na rúčku zapla moje hodinky a ukázala som jej, kde musí byť malá a kde veľká ručička. Od tej chvíle sme si vystačili s rozprávkami. Tentokrát sme sa rozprávali dospeláckym štýlom. Čo sme videli, čo sa nám páčilo, čo plánujeme cez letné mesiace, aká je cesta. Takže sme cez troje semafory popri opravovanej ceste prešli bez akejkoľvek nervozity.

O 20,41 zastavil Ivko na benzínke. Kým dopĺňal autíčko, ja som sa vybrala urobiť si záber západu slnka nad Zlatými Moravcami. Po príchode domov sme sa dali do vybaľovania. Tak ako sa vieme celkom rýchlo pobaliť, tak už máme nacvičené aj vybaľovanie. Aj tri dni sa dajú prežiť plnohodnotne. S množstvom nových zážitkov, nových vedomostí a nových zaujímavostí.