Toskánsko - teraz, alebo nikdy viac (2023)

16. 5. - 31. 5. 2023

Májové Toskánsko

Toskánsko 2023 som pôvodne plánovala ako Toskánsko 2019. Pre jedného z nás mali byť potulky toskánskou fotogenickou prírodou a architektonickými pamiatkami darčekom. Dva týždne pred odchodom si moje zdravie povedalo, že so mnou nebude spolupracovať. 

 V novembri 2022 som si povedala - buď pôjdeme v máji 2023, alebo už nikdy viac. Prečo máj? Vtedy je Toskánsko šťavnato zelené a ešte k tomu aj neuveriteľne poetické. Aj vďaka ranným hmlám, cez ktoré sa predierajú slnečné lúče.

Keďže cesta bola oneskoreno-oneskoreným darčekom k Ivovým narodeninám, tak som si na itinerári dala záležať. Ale aj tak mi "stavba" cesty trvala od 11. novembra 2022 do 31. januára 2023. Imejlová komunikácia s Erikou z Poderuccia v Pienzi a Giuseppem z Campi di Grana v Roncade sa vyznačovala ich neuveriteľnou ochotou a trpezlivosťou, kým sa mi podarilo poskladať celú skladačku našich ubytovaní. U Eriky sme už dvakrát bývali (v roku 2015 a 2018) a mali sme u nej bývať aj v roku 2019. U Giuseppeho sme mali prvýkrát prespávať v roku 2019. V januári sme sa rozhodli nájsť ešte ubytovanie blízko Sieny, pretože ani ja si neviem bez sienskeho dómu a sienskeho námestia Il campo predstaviť návštevu Toskánska. Rozhodnutie padlo na agroturismo San Fedele s Antonellou a Giuseppem, ktorí uprednostňovali wotsapovú komunikáciu.

V utorok 16. mája sme mali naplánovaný odchod zo Zlatých Moraviec o jedenástej hodine predpoludním. Čakalo nás 764 kilometrov do nášho tranzitného ubytovania v Roncade. Podľa gúglovej mapy sme mali cestu prejsť za osem hodín a ja som k tomu pridala ešte tri hodiny na prestávky. Giuseppemu v Campi di Grano som napísala, že náš príchod predpokladáme po ôsmej hodine. Hoci vôbec netuším, ako som k tomuto času prišla (to bude to moje neuveriteľné matematické nadanie???). Našťastie sa Ivovi väčšina batožiny podarila naložiť do fabie večer pred odchodom, takže sme s výjazdom meškali len trištvrte hodinu. Čo bol v našom prípade úspech. Za vytrvalého dažďa sme opustili naše mesto. A vytrvalý dážď nás v menšej, alebo väčšej intenzite sprevádzal celých takmer osemsto kilometrov. Až do príchodu do Roncade.

O 21,44 sme bezradne zastali na krajnici cesty, ktorá nás podľa navigácie mala doviesť do agriturisma Campi di Grano. Keď sa nám ani po predchádzajúcich troch blúdeniach v okruhu piatich kilometrov nepodarilo dostať k ubytovaniu, zavolala som Giuseppemu. Prešlo pár minút a v daždi sa vedľa môjho okienka objavila postava na bicykli. Náš domáci nám prišiel na pomoc. Pred nami vyšiel na cestu, prešiel po kruhovom objazde, vrátil sa do protismeru, a asi po sto metroch odbočil vľavo a po desiatich metroch opäť vľavo. My sme túto druhú odbočku považovali za neprejazdnú, pretože išlo o stavenisko novej cesty. Od prejazdu okrajom staveniska sme mali už necelých sto metrov k budove, kde sa ukrývala naša izba. Až keď sme zastavili, tak som si uvedomila, že Giuseppe hovorí iba po taliansky, hoci sa celá naša písomná komunikácia odohrávala v angličtine. Vedeli sme sa však dohodnúť nielen na čísle izby, ale aj na čase a druhu raňajok.

O 21,44 sme bezradne zastali na krajnici cesty, ktorá nás podľa navigácie mala doviesť do agriturisma Campi di Grano. Keď sa nám ani po predchádzajúcich troch blúdeniach v okruhu piatich kilometrov nepodarilo dostať k ubytovaniu, zavolala som Giuseppemu. Prešlo pár minút a v daždi sa vedľa môjho okienka objavila postava na bicykli. Náš domáci nám prišiel na pomoc. Pred nami vyšiel na cestu, prešiel po kruhovom objazde, vrátil sa do protismeru, a asi po sto metroch odbočil vľavo a po desiatich metroch opäť vľavo. My sme túto druhú odbočku považovali za neprejazdnú, pretože išlo o stavenisko novej cesty. Od prejazdu okrajom staveniska sme mali už necelých sto metrov k budove, kde sa ukrývala naša izba. Až keď sme zastavili, tak som si uvedomila, že Giuseppe hovorí iba po taliansky, hoci sa celá naša písomná komunikácia odohrávala v angličtine. Vedeli sme sa však dohodnúť nielen na čísle izby, ale aj na čase a druhu raňajok.

V cieli našej cesty nás privítalo zamračené Poderuccio

Tesne po desiatej sme opustili Campi di Grano. Cesta nám ubiehala raz v mrholení, potom v daždi, na chvíľu zasvietilo slniečko, potom sa zas zamračilo. A hoci sme si pridali aj zo dve blúdenia, tak sme už pred piatou zaparkovali pred našim známym obchodom a nakúpili si potraviny na večeru a raňajky. A samozrejme fľaše minerálok a fľašu červeného vína. Po piatej sme si našli miesto na parkovisku v agroturisme Poderuccio, necelý kilometer pod renesančnou Pienzou. Mali sme za sebou takmer štyristo kilometrovú cestu. Erika nás ubytovala v "našom" apartmáne Il Gelsomino - Jazmín. Po najnutnejšom vybalení a krátkom oddychu sme sa vybrali na nami obľúbenú SP 146 di Chiancano (Strada Provinciale) medzi Pienzou a San Quiricom d´Orcia. Erika nám ešte stihla povedať, že sa tu možno stretneme so skupinou Bratislavčanov, ktorí si neďaleko kúpili a upravili haciendu a chodia k nej dosť často na večere. My sme sa s nimi pravidelne míňali. Ale za to mohli naše večerné fotovýpravy. Zo dvakrát sme ale na parkovisku zaregistrovali bratislavské poznávacie značky.

Prvou zastávkou bola "vyhliadka" pri Palazzo Conti. Z nej sme videli aj agroturismo Bonello. Ale mňa najviac zaujala zelená krajina. Počasie a farba oblohy sa menili každou minútou, takže nebolo prekvapením, že sme toskánske polia zachytili pod zamračenou oblohou.

Prešli sme dvadsať minút a na chvíľu sa nielen obloha, ale aj zeleň presvetlila. Bolo o desať minút osem. Vedeli sme, že stmievanie nám už nevytvorí dobré fotografické podmienky, no my sme boli rozhodnutí prejsť aspoň po našej najobľúbenejšej trase. SP 146 z Pienze po odbočku na Torrenieri, aspoň po kruh cyprusov.

Prvou zastávkou bola "vyhliadka" na Palazzo Conti, agroturismo Bonello a zelenú krajinu. Počasie a farba oblohy sa menila každou minútou, takže nebolo prekvapením, že len po pár metroch sme toskánske polia zachytili pod zamračenou oblohou.

Kruh cyprusov (hoci ide skôr o kosoštvorec) sme prvýkrát objavili v roku 2004. Nachádza sa zo dva kilometre za San Quiricom d´Orcia po ľavej strany cesty. Tentokrát nám počasie a rozbahnená pôda nepriali, takže v závere dňa sme zachytili naše obľúbené miesto v neprívetivom a málo fotogenickom osvetlení. Ešte aj okolie cyprusov bolo netypicky neupravené a pred poľnými cestami stáli stojany so zamknutými reťazami. Hospodári už mali podľa všetkého dosť všetkých fotomilovných turistov.

Oproti kruhu cyprusov - na druhej strane cesty - sa rozliehajú typické zelené toskánske zvlnené polia. Bol čas zlatej hodinky, ale chýbali jej slnečné reflektory.

O štvrť na osem už zamračenej krajine chýbalo nielen svetlo, ale aj iskra. Ale aj tak patrí práve toto miesto k mojim najobľúbenejším pohľadom. O pol ôsmej sme sa rozhodli pre návrat do nášho jazmínového apartmánu. Kým som ja dovybaľovala batožinu, Ivo pozatváral okenice a pripravil neskorú večeru. Po večeri sme si ešte pozreli talianske správy. Takmer na všetkých kanáloch bežali správy a zábery zo zaplavených oblastí okolo Bologne, Ravenny a Parmy. Každodenné dažde situáciu veľmi nezlepšovali.

Vo štvrtok som pred ôsmou vyliezla zo spálne, prešla potichu do kuchyne a pootvorila kuchynské okenice. Vrchol vyhasnutej sopky Monte Amiaty sa ukrýval v hlbokom sivom oblaku a za oblokom šušťal jemný dáždik. Cesta do postele sa mi zdala byť tým najlepším riešením. Pred desiatou sme sa rozhodli raňajkovať, ale až pred dvanástou som urobila prvé zábery z nášho dvora. 

Predo mnou sa rozliehalo údolie rieky d´Orcia. Od roku 2004 je Val d´Orcia súčasťou svetového dedičstva UNESCO. 

Cestička lemovaná cyprusmi pomedzi polia (Campi Elisi), vedúca k agroturismu Terrapille (na zábere vpravo hore), je častým objektom fotografov. V roku 2000 sa rozhodol režisér Ridley Scott natočiť jedinú scénu filmu Gladiátor, v ktorej hlavná postava hladí zrelé pšeničné klasy na Lujziných poliach. Cestička leží necelý kilometer pod hradbami Pienze. Z nášho dvora vidíme jej časť stúpajúcu k agroturismu Terrapille, ležiacemu priamo oproti nám na jednom z kopčekov zvlneného údolia. 

Doteraz - teda dvakrát (v roku 2015 a 2018) - som Ivovi navrhovala, aby sme si išli pozrieť cestičku, na ktorú sú hrdí takmer všetci ubytovatelia vo Val d´Orcia. Vždy odmietol. Raz bolo blato, inokedy neboli vhodné svetelné podmienky. Tentokrát mal záujem vidieť Gladiátorskú cestičku Ivo. Ale ja som už za tých pár rokov toľkokrát preklikala internetové obrázky, že som mu ju opísala v nelichotivých farbách a ukázala mu pár záberov. Vysvetlila som mu, ako sa k nej dostane a prisľúbila som mu, že ja mu budem mávať z nášho dvora. Nakoniec sa rozhodol, že si radšej pôjdeme pozrieť Tempio di San Biagio (kostol Svätého Biagia) ležiaceho pod Montepulcianom.

Z Poderuccia sme vyšli po dvanástej. Zastavili sme sa na krátky nákup v Coope. Kým bol Ivo v obchode, ja som vyspovedala staršieho pána, ktorý si do fliaš napúšťal vodu z automatu nad parkoviskom. Boli v ňom dva "kohútiky". Na bublinkovú a nebublinkovú pitnú vodu. Svoje nové vedomosti som ihneď využila. Z auta som si vybrala moju trojdecovú fľašu a išla som si ju naplniť. Pán, ktorý tam napĺňal zo pätnásť litrových fliaš, ma s mojou jedinou malou fľaškou prepustil. Voda bola chladná a chutná. S Ivom sme skonštatovali, že popri nákupoch sem budeme chodiť aj na vodu. Potom sme pokračovali po SP 146 vedúcej na severovýchod od Pienze do neďalekého Montepulciana. Približne po piatich kilometroch sme uvideli povedľa cesty parkovať zo päť - šesť áut. Ich posádky fotografovali romantický výhľad po ľavej strane. Palazzo Massaini, ku ktorému viedla typická toskánska cyprusová aleja. Na reklamnej tabuli sme sa dočítali, že okrem ubytovania ponúka palazzo aj víno chianti a olivový olej, ktoré sami vyrábajú.

O štvrť na dve sme zaparkovali v rade áut pred kostolom San Biagio, ležiacom na úpätí stredovekého a renesančného mestečka Montepulciano so štrnásťtisíc obyvateľmi (pohľad z južnej strany). 

Kostol San Biagio navrhol Antonio da Sangallo starší, taliansky renesančný architekt, ktorý sa špecializoval na projektovanie opevnení aj v Arezze, vo Florencii a v Ríme. Za jeho najvýznamnejšie dielo sa ale považuje práve kostol San Biagio, ktorý má pôdorys v tvare gréckeho kríža s centrálnou kupolou. Ide vraj o prvú kupolu cinquecenta (medzi rokmi 1500 a 1600). Svetelné podmienky nám príliš nepriali a hoci dažďu trčali nohy, my sme si obišli majestátny kostol zo všetkých strán. Prvýkrát sme toto miesto objavili v roku 2004. Odvtedy prešlo veľkou premenou. Stala sa z neho turistická atrakcia s množstvom návštevníkov, vstupným, dvoma kaviarničkami na protiľahlej strane, ale najmä upraveným terénom a čistotou. 

O druhej sme odchádzali od San Biagia. Zastavili sme sa v Poderucciu, naobedovali sa a na chvíľu sme si urobili taliansku siestu. O pol šiestej sme sa vybrali smerom na San Quirico d´Orcia a pokračovali sme smerom na Torrenieri a San Giovanni d´Asso. Cieľom bolo pole nad agroturizmom Baccoleno. Objavili sme ho v roku 2018 a je pre mňa záhadou, že okrem pár "varovných" tabúľ, sa majitelia tohto veľmi atraktívneho miesta nebránia hordám fotografov, alebo aspoň nevyberajú poplatok za vstup na ich pozemky. V roku 2018 sme tu nafotografovali zopár magických západov slnka. Tento rok bolo natoľko zamračené, že sme ani jeden západ slnka nezažili. Slnko bol takmer stále ukryté za ťažkými oblakmi. 

Po príchode k Baccolenu sme len horko-ťažko našli miesto na zaparkovanie. Po zabahnených okrajoch cesty stálo množstvo áut na každom, aspoň trochu bezpečnom mieste. Mali sme šťastie, že v čase nášho príchodu jedno z nich odchádzalo a nám sa podarilo ním uvoľnený priestor "uchytiť pred nosom" ďalšiemu prichádzajúcemu autu.

Tento večer nedoprial fotografistom urobiť záber, za ktorým sem prišli. Ale aj tak tu bola veľmi príjemná atmosféra a pekný výhľad.

Na ďatelinovej lúke nad Baccolenom boli desiatky ľudí, trpezlivo čakajúcich na aspoň trochu priaznivejšie svetelné podmienky. Zbytočne. Jedna z rodín požiadala Iva o fotografický záber na ich mobile. Na druhý deň večer sme zistili, že sú to naši noví susedia v Poderucciu. Indický manželský pár s osemročným synčekom. Už štyri roky žijú neďaleko Marseille a odtiaľ prišli prvýkrát poznávať Toskánsko. 

Z baccolenskej "výhľadovky" - vytvorenej fotografmi - sme odchádzali o trištvrte na sedem. Smerom na Asciano, okolo Crete Senesi. Táto prapodivná krajina je vraj pozostatok pliocénneho mora, ktoré pokrývalo túto oblasť pred 2,5 až 4,5 miliónmi rokov. Sienske íly (Crete Senesi) sa nachádzajú vo väčšej alebo menšej miere medzi mestečkami Asciano, Buonconvento, Monteroni d´Arbia, Rapolano Terme a San Giovanni d´Asso. Nie nadarmo sa jej niekedy hovorí aj mesačná krajina. Pri jednej z nich sme sa zastavili a pôsobí naozaj nehostinne.

O pol ôsmej sme už boli na ceste domov - do Il Gelsomino v Poderucciu. Kým som pripravovala večeru, Ivo sa pozeral na televízne správy. Už pred našou cestou do Toskánska sme vedeli, že Taliansko postihli veľké dažde a mnohé miesta sú zatopené. Zábery na postihnuté lokality okolo Parmy, Bologne, Ravenny boli desivé. Z dvadsiatich štyroch korýt riek regiónu Emilia-Romagna sa vylialo dvadsaťjeden. Svoje domovy museli opustiť tisícky ľudí.

V piatok nás ráno opäť prebudil dážď. Po neskorých raňajkách sme sa vybrali na nákup, sem-tam sme vystrčili nos z bytu a poprezerali si spadnutú oblohu a mokrú krajinu. Čítaním a prehliadaním získaných fotografií, sledovaním predpovede počasia, sme si krátili čas do obeda. Samozrejme sme si zas urobili taliansku siestu.

Po tretej sme sa vybrali na cesty. Tentoraz bola cieľom Abbazia di Monte Oliveto Maggiore. Opátstvo Monte Oliveto Maggiore je kláštorný komplex v rámci obce Asciano. Je to sídlo generálneho opáta Benediktínskej kongregácie Monte Oliveto. Boli sme tam na jednej z našich prvých návštev Toskánska. Pamätala som si, že v jeho krížovej chodbe sú zaujímavé fresky, ktoré som ešte raz chcela vidieť.

Fresky opátstva Monte Oliveto Maggiore v Asciane vytvorili Luca Signorelli a Giovanni Antonio Bazzi známy ako Il Sodoma. Predstavujú príbehy zo života svätého Benedikta a sú najväčším obrazovým programom vytvoreným o živote tohto svätca.

Cyklus objednal Domenico Airoldi, generálny opát rádu, v rokoch 1497 a 1511.

Fresky sú rozdelené do 36 scén. Pod každou scénou sa nachádza stručný opis toho, čo freska predstavuje. Ich príbeh sa začína z východnej strany scénou Ako Benedetto odchádza z domu svojho otca a odchádza študovať do Ríma. Prehliadka pokračuje v smere hodinových ručičiek po štyroch stranách kláštora.

Fresky na východnej, južnej a severnej strane sú Sodomove (1477-1549). Z desiatich scén na západnej strane je osem od Lucu Signorelliho (1445-1523), zatiaľ čo prvá (Benedetto posiela Maura do Francúzska a Placida na Sicíliu) je od Bartolomea Neroniho známeho ako Il Riccio (1505-1571). Posledná freska Ako Benedikt predpovedá zničenie Monte Cassina je namaľovaná Sodomom, ktorý namaľoval 26 príbehov svätého Benedikta.

Návrat do opátstva Monte Oliveto Maggiore splnil moje očakávania. Ale návštevník, ktorý má problémy s mobilitou, musí počítať s náročným zostupom od vstupnej brány opátstva ku kláštoru. A podobne náročný je aj výstup. V mojom prípade trvala jedna a aj druhá cesta 10-15 minút.

Pre mňa náročnú prechádzku mi spríjemňoval okolitý park s jazierkami, kaplnkami, sochami a kvetmi. Z parkoviska opátstva sme odchádzali okolo pol šiestej. O pol ôsmej sme neodolali a zastavili sme sa ešte pri kruhu cyprusov pred San Quirico d´Orcia. Vďaka zamračenej oblohe sme takmer naň nevideli, takže sme sa vybrali späť do Poderuccia.

V sobotu 20. mája sme prvýkrát počas tohto pobytu videli z nášho dvora Monte Amiatu, ktorá dovtedy mala stále na sebe čiapku z mrakových oblakov, hlboko vrazenú do tváre. Monte Amiata, niekedy nazývaná La Vetta (Vrchol?), je najvyšší vrch sopečného poľa Amiata. Jeho vrchol sa nachádza vo výške 1738 metrov nad morom. Rádiometrickým datovaním bol stanovený vek hlavnej erupčnej periódy na 300 až 200 tisíc rokov pred naším letopočtom. Vulkanické pole má okrem Monte Amiaty ešte šesť vrcholov a ani jeden nie je nižší ako 1000 metrov. Tentokrát mala Monte Amiata o pol druhej okolo seba len obláčikový golierik.

O druhej popoludní sme sa už túlali uličkami stredovekej dedinky Monticchiello, vzdialenej od Pienze osem kilometrov. Leží vo výške 500 m. n. m. Patrila k pevnostiam obranného systému Sienskej republiky.

Monticchiello má dnes len okolo 200 obyvateľov, ale aj táto malá komunita je schopná v lete prilákať množstvo divadelných návštevníkov. V šesťdesiatich rokoch 20. storočia tu vzniklo Teatro Poveri (Chudobné divadlo). Obyvatelia Monticchiella začali cez zimu tvoriť svoje vlastné divadelné predstavenie. Len na jedno leto. Dej, scénu, kostýmy, skúšky. Na začiatku leta postavia na svojom stupňovitom námestí drevené pódium, pripravia osvetlenie a potom počas letnej sezóny pozývajú hostí na svoje divadlo pod holým nebom.

O štvrť na štyri sme sa už opäť blížili k nášmu ubytovaniu, ale cestou sme si urobili krátku zastávku. Aby som si mohla odfotografovať môj obľúbený olivový kopček, na ktorý vidíme aj z nášho dvora. Od roku 2012 zmohutnel. Olivy síce rastú pomaly, ale predsa.

O pol štvrtej sme už boli na našej trase medzi Pienzou a San Quiricom d´Orcia - Strada Provinciale 146.

Val d´Orcia a agroturismo Rodellosso pár minút pred šiestou popoludní.

Od San Quirico d´Orcia sme šli po SR 2 (Strada Regionale) na juh smerom ku Galline. Cestou sme sa zastavili na ceste medzi dvoma agroturismami. Po ľavej strane sme mali Poggio Covili s fotogenickou cyprusovou alejou.

Oproti Poggio Covili, na druhej strane cesty, sa nad poliami medzi cyprusmi ukrýva Poggio Istiano. O pol siedmej večer sme už medzi nimi bez problémov zaparkovali na provizórnom parkovištiatku. Počas dňa je SR 2 na tomto úseku zaplavená autami a autobusmi, ktoré vypúšťajú masy fotografov.

V nedeľu sme mali prvý ozajstný slnečný deň. Aspoň okolo obeda. Takže som si mohla aj za pekného počasia urobiť zábery na nad nami ležiacu Pienzu.

Vjazd do nášho dvora k nášmu prechodnému ubytovaniu v Poderucciu pod Pienzou, je na rozdiel od mnohých prašných ciest k mnohým ubytovateľom vo Val d´Orcia, priamo z hlavnej cesty SP 18 - Strada Provinciale del Monte Amiata. Čo má svoje veľké výhody. Naša fabia sa počas pobytu nezmenila z červenej na sivú. V roku 2018 sme to zažili pri našom ubytovaní v Quercegrossa, severne od Sieny.

Z Poderuccia sme sa vydali navštíviť opátstvo Sant´Antimo. Leží uprostred viníc a olivových hájov južne od Montalcina. Keď sme tam boli v roku 2015, tak sme sa dozvedeli, že benediktíni sa majú presťahovať do Francúzska. Mali sme obavy, či nezačne opátstvo ich odchodom chátrať. Našťastie nie. Jediné, o čo opátstvo prišlo, sú gregoriánske chorály. Benediktínski kňazi ich spievali nielen počas omší, ale viedli aj kurzy tohto monumentálneho spevu. Prvýkrát sme tu boli v roku 2004. Vtedy mal vo vnútri službu benediktín, ktorý mal na starosti predaj CD s chorálmi naspievanými benediktínmi priamo v kostole. Zároveň ponúkal možnosť ubytovania a meditácií v ubytovacích častiach vedľa chrámu. Gregoriánsky chorál (z magnetofónu) znel celým priestorom a mne sa vtedy odtiaľ ani veľmi nechcelo odísť.

Abbaziu Sant´Antimo po odchode bendediktínov našťastie prevzala pod svoj patronát dedinka Castelnuovo dell'Abate, ktorá je administratívne súčasťou obce Montalcino. V čase sčítania ľudu v roku 2001 tu žilo 236 obyvateľov.

Pri Abbazii Sant´Antimo sme zaparkovali o pol jednej. Hneď za parkoviskom sme uvideli skupinku mladých ľudí v živom rozhovore s pozitívne vyzerajúcim kňazom.

Okolo chrámu postaveného v 12. storočí sú veľmi staré olivové stromy, s mohutnými kmeňmi. Pri každom z nich sú malé tabuľky s krátkou myšlienkou.

Opátstvo Sant' Antimo je skutočný stredoveký klenot. Je to jedna z najkrajších pamiatok v románskom štýle v Toskánsku s odkazmi na francúzsku a lombardskú cirkevnú architektúru. Podľa tradície dal kostol postaviť Karol Veľký, ktorý sa počas návratu z Ríma po Via Francigena zastavil spolu so svojím sprievodom vo Val di Starcia kvôli nebezpečenstvu, ktoré rozpútala morová epidémia. Vtedy sa zaprisahal, že ak epidémiu prežije, tak tu založí opátstvo. To sa stalo v 12. storočí.

Súčasťou opátstva je aj malá predajňa nielen s vlastnými, ale aj regionálnymi výrobkami. Iva som našla na kamennej lavičke pred jej vchodom.

Západný hlavný portál chrámu opátstva Sant' Antimo.

Južný portál chrámu opátstva Sant´Antimo, vedúci do nádvoria kláštorného komplexu.

Nádvorie kláštorného kompexu opátstva Sant´Antimo. Na jeho severnej strane je vstup do predajne s lokálnymi výrobkami. Mnohé z nich vyrábajú priamo v opátstve.

O tretej sme už boli na ceste späť do Pienze. Samozrejme s množstvom fotografických zastávok na SP 146. Na jednej z nich nás zaujal výhľad na zvlnené zelené polia, nad ktorými stála typická toskánska usadlosť. 

Od pol štvrtej sme si urobili oneskorenú siestu v našom bytíku v Poderuccii, aby sme nabrali síl na večerné fotografické potulky. 

Po šiestej sme vyšli z nášho Il Gelsomina (dvere vpravo pri smrekoch) do slnečnej toskánskej krajiny. Il Gelsomino je najtichším apartmánom Poderuccia.

Prvú zastávku sme si urobili ešte pred agroturismom Bonello. Rozľahlé zelené polia boli dostatočným dôvodom, aby sme si robili zábery aj z jednej a aj z druhej strany SP 146 smerujúcej z Pienze do San Quirica d´Orcia.

Nad poliami sa pravidelne vinul pás citrusov. Tentokrát vedie k agroturizmu Podere Rodellosso.

Pri neformálnom odpočívadle pod agroturizmom Bonello sme objavili nevšedné zátišie, ktoré tam pri našich predchádzajúcich návštevách nebolo. Reklamná tabuľa smerovala k Palazzu Conti.

Keď sme sa blížili k San Quiricu d´Orcia, začalo sa prudko stmievať a všade okolo nás hrmelo a blýskalo sa. Rozhodli sme sa zastať pod mestečkom na odstavnom parkovisku a dobrých dvadsať minút sme boli uzavretí v aute, od ktorého sa odrážali obrovské kusy ľadovca.

A potom sa z ničoho začali cez tmavosivé oblaky predierať lúče slnka, ktoré nakoniec rezignovali. Ale aspoň sa zlepšila svetelnosť. Rozhodli sme ísť k Baccolenu.

O siedmej sme zaparkovali povedľa cesty SP 60 (Strada Provinciale) nad agroturismom Baccoleno. Neustále je pre mňa záhadou, že vlastníkom nevadia nájazdy fotografov a turistov, ktoré sa tam množia najmä v ranných a večerných hodinách.

O ôsmej sme si urobili posledný záber na krajinu pri Baccolene a vybrali sa najkratšou cestou do Poderuccia.

V pondelok 22. mája som už o šiestej ráno otvorila kuchynské okenice. Pohľad na krajinu pod Monte Amiatou ma donútil prehodnotiť moje zaužívané ranné rituály. V momente som bola oblečená a s fotoaparátom v ruke som stála na okraji cesty pre našim Poderucciom a o štvrť na sedem som urobila tento záber. 

Májové hmly sú lákadlom pre roje fotografov, ktoré je možné uvidieť na tých najneuveriteľnejších miestach. My to máme jednoduché. Vyjdeme z Il Gelsomina a máme ich pred sebou. Častokrát si na pyžamo oblečiem len vetrovku.

Keď sa cez hmlové chumáče začínajú predierať slnečné lúče, plasticita krajiny sa každým okamihom mení.

Údolie rieky Orcia o trištvrte na sedem.

A o dve minúty neskôr. Vo Val d´Orcia stoja na kopčekoch uprostred polí, olivových hájov alebo viníc, desiatky hospodárstiev. Mnohé z nich poskytujú aj ubytovanie. Il Casalino, Selvoli, Poggio Tobruk, ...

O 6,53 som urobila posledný záber zo vzdávajúcich sa hmiel na údolím rieky Orcia a vliezla som rýchlo zohriať sa pod prikrývku. Ivo sa o tomto mojom rannom "výlete" dozvedel až pri raňajkách. Bol sklamaný, že som ho nedonútila vstať.

Z dvora nášho Poderuccia (približne vo výške 300 metrov nad morom), máme na horizonte smerom na juh výhľad na pevnosť s vežou ležiacou na čadičovej skale vo výške 896 metrov na morom. Vypína sa nad dedinou Radicofani, ktorá má okolo tisíc obyvateľov. V Poderucciu sme teraz boli tretíkrát, ale Iva sa mi počas dvoch predchádzajúcich návštev nepodarilo presvedčiť, aby sme sa v tejto dedinke zastavili. Musím však uznať, že raz bola taká hmla, že sme len tušili, ktorou ulicou máme cez Radicofani prejsť pri našom návrate z umbrijského Orvieta.

V pondelok popoludní Ivo okolo druhej pripustil, že je celkom vhodný čas sa na túto pevnosť pozrieť zblízka. O pol tretej sme už hľadali miesto na zaparkovanie pod Fortezzou di Radicofani. Vedela som, že nie som v takej kondícii, aby som zvládla výstup z parkoviska do nádvorí pevnosti. Kým som si všetko zisťovala od informátorky - pokladníčky pred schodmi do pevnosti, Ivo sa vydal hore. Bez poplatku - pretože o ňom nevedel. Keď som sa na záver rozhovoru informátorky spýtala, čo by som mohla vyjsť pár schodov, tak mi oznámila, že áno, ale musím zaplatiť celú výšku vstupného. Oba zábery som si teda "požičala" od Iva a zostala som strážiť auto.

Pevnosť nad Radicofani sme opúšťali za pribúdajúch búrkových mrakov. Naozaj sa na nás mračili. Z parkoviska pevnosti sme videli, že smerom na sever je slniečkovo, tak sme sa rozhodli, že sa presunieme do našich končín.  

Strada Regionale SR 2 nás z Radicofani doviedla o štvrť na päť k Poggio Covili. Je to fotogenické agroturismo ležiace juhovýchodne pod Bagno Vignoni. Na internetovej stránke má uvedené, že jeho názov pochádza zo starodávnej krčmy, ktorú kedysi navštevovali tí, ktorí kráčali pešo alebo na koči po Via Francigena.

V 70. rokoch 20. storočia kúpila Poggio Covili rodina Pasquini. Následne ho noví majitelia starostlivo zrenovovali, až sa z neho stal vysnívaný statok, obklopený úchvatným výhľadom, ku ktorému vedie cyprusová aleja, viditeľná už z diaľky. Niekedy je problém aj so zaparkovaním pozdĺž cesty SR 2, pretože fotografi vyliezajú z osobných áut, autobusov, nákladných áut a zliezajú z motoriek. Častokrát bez ohľadu na bezpečnosť na frekventovanej SR 2.

My sme mali v pondelok šťastie. Prišli sme zo severu a po našej pravej strane cesty nestál ani jeden dopravný prostriedok. Pohodlne sme mohli fotografovať nielen Poggio Covili, ležiace po ľavej strane cesty, ale aj Poggio Istiano po pravej strane cesty. Na záberoch vidno, že každý deň sme mali iné svetelné podmienky. Z juhozápadu - spoza Poggio Istiano - prichádzal dážď, preto sme sa rozhodli pre autopotulovanie smerom k Pienzi. 

V Pienze sme sa ešte zastavili v coope na nákup na "opulentnú" večeru s fľašou červeného vína a z automatu pri parkovisku sme si načerpali minerálnu vodu - bublinkovú a aj nebublinkovú.

Utorkové ráno nás opäť privítalo hmlami. Prvý záber som urobila z cesty pod Pienzou po pol siedmej. Opäť bez raňajok. Slniečko sa cez hmlu predieralo intenzívnejšie ako v pondelok, kedy som urobila prvé zábery štvrť hodinu skôr.

Každý deň jedna z mojich prvých ciest z postele viedla ku kuchynskému oknu. V prípade zaujímavého výhľadu som vyšla pred dvere nášho Il Gelsomina, aby som si vychutnala pohľad na sopečnú Monte Amiatu a pod ňou ležiaci olivový kopec.

Keď som stála na okraji cesty pri výjazde z nášho Poderuccia, stačilo mi pomaly sa obracať. Mala som pred sebou hospodárske usadlosti ležiace Val d´Orcia.

Tri minúty po siedmej som urobila z okraja cesty SP 18 pred naším ubytovaním posledný ranný záber. Ivo mal už naštartované auto a spolu sme sa vydali cez Pienzu po SP 146 smerom na San Quirico d´Orcia.

Utorkové hmly vytvárali snovú krajinu. Moje fotografie nezodpovedajú skutočnosti. Toskánske májové hmly je potrebné zažiť. To sú chvíle, že mi nie je ani smutno za bretónskymi pobrežiami, alebo Alabastrovým pobrežím v Normandii.

Cesta vedúca z Pienze do San Quirica d´Orcia nás ešte nikdy nesklamala. Je to dané nielen počasím, hodinou, svetelnými podmienkami, ale aj novými "objavmi". Na vzdialenosť je to len o niečo viac ako desať kilometrov, ale je to desať kilometrov meniacej sa krajiny.

O štvrť na osem nás zatiaľ bolo na ceste len zopár. A pohľad na zasnenú Cappellu di Vitaletu sme si vychutnávali len sami dvaja.

Iná situácia nás čakala pár kilometrov pred San Quiricom d´Orcia. Na parkovisku vedľa cesty bolo odstavených zopár motoriek. Ja som sa vybrala cestičkou okolo šiestich cyprusov, uprostred ktorých stojí kríž - Croce di Prata, umiestnený na kamennom podstavci s dátumom 1589. Nikde som nenašla odkaz, k akej udalosti sa tento starý kamenný podstavec viaže. Obišla som pozemok okolo domu po pravej strane a za ním sa predo mnou objavil pohľad na Podere Belvedere - len z inej strany, ako býva bežne fotografovaný. 

Kým okolo mňa prechádzali na pole obrovské poľnohospodárske stroje, krátila som si čas fotografovaním červených makov.

Podere Belvedere nájdete takmer vo všetkých reklamách na fotografické kurzy, ktoré sú organizované v Toskánsku najmä v máji. Najodporúčanejší je výhľad z terasy rezortu Casanova. Fotografická skupina, ku ktorej sme sa na chvíľu pridali, sa rozhodla pre olivový háj, ležiaci za týmto rezortom.

Tesne pred vjazdom do San Quirica d´Orcia sme po pravej strane uvideli šesť - sedem zaparkovaných osobných áut. Zo zvedavosti sme zaparkovali aj my. V olivovom háji sústredene stála skupina fotografov v organizovaných červených mikinách. Našli si náhradu za rezort Casanova, s výhľadom na Podere Belvedere. Hoci išlo o súkromný olivový háj (síce nebol oplotený), neodolali sme a pridali sa k nim. Mne ani nevadilo, že dokonalému záberu bráni elektrické vedenie.

Naozaj mi stačilo sa pootočiť len kúsok doprava a pred mnou sa dvíhali závoje hmly.

Medzi týmto a predchádzajúcim záberom je rozdiel len pätnásť minút a pootočenie ešte viac doprava.

Pár minút po ôsmej som si urobila posledné hmlové zábery pred San Quiricom d´Orcia. Slniečko sa stále nevedelo rozhodnúť, či ju definitívne vyženie alebo nie. Chvíľkami bolo temno a po pár sekundách sa celá krajina rozjasnila. Potom sme sa začali presúvať ku kruhu cyprusov pred odbočkou na Torrenierri.

Tento rok nevyzeral kruh cyprusov tak dobre, ako v predchádzajúcich rokoch. Preto som si o štvrť na deväť, na rozdiel od väčšiny fotografických turistov, robila zábery na rozľahlé lány na opačnej strane cesty. 

Aj tu som urobila len obrat a objektív fotoaparátu zachytil ďalší uhol pohľadu. 

Smerom na Torrenieri nebolo veľmi príjemne naladené počasie a my sme po krátkej zastávke na parkovisku pri kruhu cyprusov, chceli ísť práve tým smerom.

Pred trištvrte na deväť sme už parkovali nad Baccolenom. Ivo nechcel veriť, že tam ešte budú o tomto čase hmly. Akonáhle ich už z cesty zbadal, tak si rýchlo vzal z auta brašňu a rozbehol sa na kopec.

V priebehu minúty hmly odhalili Baccoleno.

Predbehla nás červeno-mikinová organizovaná fotografická skupina zo San Quirica d´Orcia, ktorá stála ešte stále pri zaparkovaných autách na ceste, ale inak tam už bol len jeden osamelý, krajinou zaujatý fotograf. Vybral si veľmi dobrú pozíciu, ktorú mu závidel aj Ivo. Ale jeho odchodu sa nedočkal a musel sa zmieriť s náhradným fotografickým miestom.

Utorkové ráno 23. júna sa pre hmlovochtivých fotografov vydarilo. Posledné zábery sme si nad Baccolenom urobili takmer o pol desiatej.

Do Poderuccia sme sa vrátili o pol dvanástej. Mokré baťovky a aj ponožky sme poprevešiavali cez kovové vonkajšie stoličky a rozhodli sme sa pre raňajkoobed. Po ňom sme si urobili siestu. Ani počas nej nám topánky nevyschli. Našťastie sme práve kvôli takýmto situáciám mali náhradnú obuv a množstvo ponožiek.

Od začiatku pobytu som Iva nahovárala, aby sme sa išli pozrieť do Trequandy. Odolával v roku 2015 a aj v roku 2018. Nakoľko bol spokojný s rannými fotografickými hmlovými úlovkami, tak sa rozhodol, že jedna návšteva Trequandy už nemôže nič pokaziť. Súčasťou tejto obce s takmer 1400 obyvateľmi, sú aj stredoveké opevnené dedinky Castelmuzio a Petroio. Petroio má etruské korene.

V Trequande je na námestí Piazza Garibaldi románsky kostol Santi Pietro e Andrea, ktorý sa pýši jedinečnou fasádou a je domovom ilustrovanej urny z roku 1500, ktorú vytvorila sienska škola. V nej sú uložené pozostatky Blahoslavenej Bonizzelly Cacciaconti, ktorej pripisujú rôzne zázraky. Rodu Cacciacontiovcov patril v Trequande aj majestátny hrad. Od majiteľa malej kaviarne sme sa dozvedeli, že hrad nie je verejnosti prístupný, pretože ho kúpili nejakí bohatí Američania.

Keďže v Trequande naozaj nebolo nič zvláštne (a pritom sme nakukli hádam do každej uličky), zašli sme na kávu na terasu malej kaviarničky, ležiacej oproti kostolným dverám. Majiteľ nám priniesol dve výborné ristrettá. Na moju otázku, čo je v Trequande zaujímavé, bez zaváhania odpovedal: "No predsa ja."

Trequandské uličky sú plné kvetov. Takže okrem majiteľa kaviarničky sme predsa len objavili niečo pekné. A aj parkovisko, na ktorom sme nechali auto neďaleko kostola, sa rozprestiera okolo parku pod korunami vysokých stromov so zurčiacou fontánou.

Po trištvrte hodinke sme okolo trištvrte na päť nasadli do fabie a vybrali sa späť do Poderuccia. Bez ďalších fotografických zastávok.

V stredu 24. mája som ráno po šiestej vyzrela von oknom a uvidela som celú Monte Amiatu. Nad krajinou neboli ani len náznaky hmly. Vliezla som späť pod prikrývku a ihneď som zaspala. Ozajstný budíček sme mali skoro ako doma. Možno o niečo skôr. Už pred deviatou. O 9,41 som urobila prvý záber z okraja nášho parkovisko. Nad Monte Amiatou sa veselo vypínal veľký biely oblak.

Okrem našej červenej fabie stáli na parkovisku ešte dve autá. To znamenalo, že zo štyroch apartmánov Poderuccia boli tri obsadené. Nad agroturizmom s vlastnou reštauráciou sa vypína Pienza. Takmer každý deň sme ňou prechádzali. Všetky parkoviská bývali beznádejne zaplnené, takže nás to do centra ani nelákalo. Pred Coopom, v smere do Montepulciana, kam sme chodievali na nákupy, bolo našťastie parkovisko, z ktorého bolo trošku ďalej do centra mesta, takže sme na ňom vždy našli miesto.

Po mojej mimoriadnej utorkovej aktivite som sa v stredu dostala do útlmu. V takých chvíľach a niekedy aj dňoch, z ničoho nič odkráčam do postele a v tom momente zaspím. Niekedy som schopná zaspať aj nad tanierom, alebo s otvorenou čítačkou a okuliarmi na nose, alebo uprostred filmu. Takže netrvalo dlho, a po raňajkách a zopár záberoch z dvora, som sa znovu ocitla v posteli. Ivo už vie, že s tým naozaj neviem nič urobiť.

O pol piatej popoludní som sa dokázala zmobilizovať a vydať sa s Ivom na večerné potulky za zábermi. Obloha neveštila nič dobrého, ale po týždni predpovedí počasia, že o 16-tej hodine začne pršať, prípadne bude búrka, sme už na to príliš nereagovali. Jeden deň bola a iný deň zas nie. Tentokrát to na búrku vyzeralo.

V utorok sa naša dcéra pýtala, čo za fialové kvety sú na záberoch nad Baccolenom. Tak som jej ich v stredu podvečer pri Bonelle popri SP 146 odfotografovala. Bola to ďatelina. Ale obrovská. Preto sa jej kvety tak dobre vynímajú na okrajoch ciest a polí.

Od juhu sa k nám blížila čierňava, ktorá neveštila nič príjemné. Na SP 146 však slnečné lúče zvýrazňovali žltosť ginestry a ožarovali Cappellu Vitaletu.

Pri cyprusovej aleji vedúcej k agroturizmu Poderino sú okolo cesty typické májové rozkvitnuté ginestry. Je to ker pochádzajúci z oblasti Stredomoria a juhozápadnej Ázie, ktorého vedecký názov je Spartium junceum, hoci je ľudovo známa ako pachová metla, gayomba, ginesta alebo ginestra. Dorastá do výšky od 2 do 5 metrov a jej konáriky sú niekedy hrubé aj viac ako 5 cm. Jej listy sú však malé. Dlhé sú 1-3 cm a 2-4 mm široké. Sú opadavé. Najviac sa ginestre darí vraj tam, kde je veľké sucho. V Toskánsku lemuje takmer všetky cesty a v búrkovom pozadí obzvlášť vyniká svojou žiarivou žltou farbou. Neodolala som a s menšími problémami som zliezla z okraja cesty SP 146 do poľa. To si môžem dovoliť len vtedy, keď je Ivo zaujatý fotografovaním a mňa nesleduje aspoň jedným okom. Je toho názoru, že pri mojej mobilite stváram samé krkolomnosti v prípadoch, že aj ja chcem získať zaujímavý záber. Kvety ginestry (džinestry) sú v máji naozaj najžiarivejšie. To už máme pri našich toskánskych cestách overené. Najmä v prípade, že je za nimi tmavá modrosivá obloha. Takému záberu som predsa nemohla odolať. 

Od našej zastávky pri odbočke k agroturizmu Poderino sme pokračovali po SP 146 cez San Qiurico d´Orcia smerom k Torrenieri. Pri kruhu cyprusov nás donútilo zastaviť voľné miesto pre jedno auto. Hoci sme túto prestávku neplánovali, pretože Ivo sa chcel dostať k Baccolenu, voľné miesto nás až príliš pozývalo. Bolo štvrť na osem a slnečný reflektor si odvádzal dobrú prácu. Zvýrazňoval všetky májové farby Toskánska. Po našej pravej strane sa rozprestierali moje obľúbené zvlnené polia, ktoré už mám aj magnetkách.

A samozrejme si nemôžem odpustiť záber na osamelý cyprus stojaci pri prašnej ceste vedúcej k hospodárstvam za horizontom. Pred rokmi sa musel Ivo schovať práve za tento cyprus, keď mi pri fotografovaní krajiny "zavadzal". A to som naňho vykrikovala a dávala mu znamenia z kopčeka na druhej strane cesty na parkoviskom.

Vôbec nedokážem pochopiť, ako dokážu talianski poľnohospodári svoje polia v takomto teréne obrábať. Ale na pohľad je to prekrásne. 

Toskánsku cestu som fotografovala 50 : 50 - fotoaparátom Panasonic Lumix a iphonom. Kvalita, resp. nekvalita záberov je daná mojím dostatkom, alebo nedostatkom energie a mobility v čase fotografovania. Ale keď som doma videla zábery na veľkom monitore, mala som pocit, že tentokrát akoby lumix zaostával za mobilom. Asi je to niekedy spôsobené tým, že fotografujem z ruky, pričom mi na jednej z nich visí palica, a mňa v okamihu "cvaku" rozhýbe. Nuž a v stredu podvečer bolo moje "rozpohybovanie" výraznejšie, ako inokedy. Krajina však bola prekrásna a fotogenická.

Skutočnosť a Ivove zábery sú oveľa kvalitnejšie. Najlepšie je presvedčiť sa na vlastné oči.

S Ivom nazývame oblasť pri kruhu cyprusov Torrenieri, hoci vieme, že samotná dedina je od tohto miesta vzdialená vzdušnou čiarou minimálne dva kilometre. A po ceste ešte viac. Ale stromy na obzore vidno aj keď vychádzame z Torrenieri smerom do Poderuccia. Posledný záber z tejto strany cesty som urobila o 19,35. Po chvíľke rozmýšľania sme sa vydali k Baccolenu. Prešli sme asi dva kilometre, zamierili na severovýchod a Ivovi sa prestala pozdávať obloha. Smerom na Torrenieri a San Giovanni d´Asso sa príliš rýchlo menila zo sivej na tmavosivú. Pri najbližšom širšom úseku cesty sme sa rozhodli pre ústup a cestu späť, do Poderuccia.

Pri kruhu cyprusov sme museli ešte raz zastaviť. Tentokrát bolo jediné voľné miesto na zaparkovanie auta v našom smere cesty. Ivo vyšiel až na kopec, ale ja som po pár metroch rezignovala a urobila si len tento záber, ktorým som zdokumentovala, že za akéhoľvek počasia je toto miesto v čase večernej zlatej hodinky beznádejne obsadzované. Tentokrát nevadilo ľuďom ani to, že pri návrate do auta si museli z obuvi odstraňovať kilá blata. Čo je schopný urobiť fotograf, keď chce získať zaujímavý záber?

Pred San Quiricom d´Orcia sa zrazu vyjasnila obloha, ale zároveň sa o 20,16 objavila aj nádherná dúha. Na juhozápad od nej sa už menila na nepríjemnú, dážď ohlasujúcu temnotu.

Po dvoch hodinách - o pol deviatej - sme sa ešte na chvíľočku zastavili pri cyprusovej aleji vedúcej k agroturizmu Poderino. Do auta sme nastupovali v daždi, ktorý nás sprevádzal až do Poderuccia.

Už v stredu večer som vedela, že môj organizmus ide štrajkovať. Bola mi príšerná zima, do postele som liezla oblečená ako cibuľa a Ivo ma poprikrýval všetkými prikrývkami, ktoré sme mali. Dala som si veľkú dávku paralenu a pol litra teplého čaju. 

Vo štvrtok ráno som Ivovi oznámila, že ja si musím vziať deň oddychu, aby som na druhý deň, v piatok, zvládla presun do agroturismu San Fedele neďaleko Sieny. Po raňajkách sme sa rozdelili. Ja som vliezla do postele a Ivko sa vybral na fotografické potulky. Okolo obeda som vyzrela aspoň na dvor.

Pár minút po mojom vstaní z postele, sa vrátil nadšený Ivo. Nielen z vydareného fotografického predpoludnia s množstvom výborných záberov, ale aj zo toho, že ma našiel na nohách. Spolu sme sa naobedovali, urobili si pravú taliansku siestu a po nej som sa vybrala aj s kávičkou a čítačkou von pred naše Il Gelsomino. Čítať si a pozorovať okolitú krajinu. Veď už bolo pol šiestej. Ešte stále som bola zababušená v mikine so šálom a zabalená v deke. Ale rozhodne mi bolo lepšie ako ako ráno, alebo v stredu večer. 

O chvíľu sa pridal aj Ivo so svojou čítačkou plnou s prípadmi Hallera, ale aj mobilom, aby našim mladým poslal aspoň ochutnávku nášho dňa.

Okolo siedmej sa pristavila pri nás skupinka našich susedov z vedľajšieho apartmánu. Indickí manželia so synom. Iva si pamätali, že ich fotografoval pri Baccolene. A ja som si ich práve preto pamätala tiež. Dozvedeli sme sa, že sú prvýkrát v Toskánsku a keď zistili, že my sme v tomto regióne už asi siedmy raz, tak boli zvedaví na miesta, ktoré by bolo zaujímavé vidieť. Mnohé sme mali našťastie v tablete, takže sme im ich mohli nielenže ukázať, ale povedať im o nich aj zaujímavosti.

Akonáhle sa schladilo, vliezla som dovnútra, urobila nám teplý čaj a pripravila poslednú večeru. Na druhý deň sme sa mali presťahovať asi o 70 kilometrov severovýchodnejšie. Balenie sme nechali na ráno.

V piatok 26. mája sme sa zobudili o pol deviatej a podelili si práce. Ivo sa podujal pripraviť raňajky a ja som sa hneď od začiatku pustila do balenia. Po výborných raňajkách s jogurtami, pečivom, maslom, lekvárom, džúsom a samozrejme kávou, Ivo ešte dobalil cestovnú chladničku a v kufri auta našiel všetkému priestor.

Posledný pohľad na našu spálňu v Il Gelsomino.

Pár minút po desiatej sme už mali pripravený apartmán na odovzdanie. Eriku sme našli v reštaurácii, kde sme aj zaplatili za náš pobyt. Poďakovali sme sa za príjemné podmienky, len sme ľutovali, že sme ani raz neboli u nej v reštaurácii na obed alebo večeru. Raz sme jej aj telefonovali, či môžeme prísť, ale v ten deň mali odstavenú vodu, pretože vodári niečo opravovali na ceste pod Pienzou. A potom sme sa už nevedeli zladiť. Buď bol na vine zdravotný stav niekoho z nás, alebo naše potulky, alebo večerné fotografovanie. Keď sme prišli neskoro večer, častokrát sme nemali ani kde zaparkovať. Podľa toho sme vedeli, že Erikina kuchyňa a kuchyňa jej rodičov má čím ďalej, tým väčší úspech.

O jedenástej sme obaja sedeli v aute a podľa otvorených dverí nášho Il Gelsomina sme vedeli, že ho už pripravujú pre ďalších návštevníkov. Ivova smutná tvár bola dôkazom toho, že odchádza z tohto miesta nerád. Ivo miluje Toskánsko a Val d´Orcia mu učarovala a obaja sme cítili, že sme tu asi poslednýkrát. Ja teda určite. Nie preto, že by sa mi tu nepáčilo, ale preto, že by som už ďalšiu takúto náročnú dovolenku pravdepodobne nezvládla. A to sme obaja tušili.

Zastavili sme sa v Pienze. Ivo išiel na nákup do Coopu a ja som šla na nákup do lekárne. Kúpiť si zovirax a plasty na pery, aby som podľa možnosti predišla tomu najhoršiemu. Paralenu som mala našťastie dostatok. Únava mi odoberala energiu a to si začínalo vyberať svoju daň. Potom sme sa ešte zastavili na benzínke a pred víkendom sme doplnili nielen bublinkové a nebublinkové zásoby pitnej vody z automatu, ale aj benzín do našej fabie.

V piatok 26. mája bolo prekrásne predpoludnie a na cestách bolo množstvo motoriek s posádkami hádam zo všetkých krajín Európy. Holanďania, Francúzi, Taliani, Španieli, Nemci, ... a medzi nimi my dvaja zo Slovenska. Na aute. 

Našou prvou zastávkou od Poderuccia bolo neoficiálne parkovisko s odbočkou na agroturizmo Poderino a s výhľadom na Cappellu Vitaletu. No Iva evidentne zaujali aj iné motívy ako všetkými obdivovaný výhľad na Vitaletu. 

Toľko cyklistov, ako ich bolo na SP 146 v piatok okolo obeda, sme počas tejto našej cesty ešte nevideli.

Ani oni sa častokrát nevedeli rozhodnúť, na ktorej strane cesty majú zastať. V Toskánsku je možné vidieť nielen zahraničných, ale aj domácich z iných regiónov, ako obdivujú túto nádhernú krajinu.

Ďalšou našou zastávkou bol olivový háj nad Podere Belvedere. Pred vjazdom do San Quirico d´Orcia. Ja som sa usadila v tieni na múriku neďaleko auta pod zaujímavou zvonicou a obrovským cyprusom a Ivo sa musel premotať z jednej strany cesty na druhú pomedzi autá, cyklistov a motoristov. To bola naša posledná zastávka v tomto prekrásnom a emotívnom regióne Talianska.

Do navigácie som naťukala našu novú adresu a z južnej strany Toskánska sme sa vybrali smerom na sever. Ubytovanie sme mali zabezpečené v agroturizme San Fedele, len pár kilometrov od Sieny. Bola to súčasť oneskoreného darčeka k Ivovým narodeninám v roku 2019, ale ja som to zároveň brala aj ako moju rozlúčku s týmto renesančným mestom, ktoré som si zamilovala pred viac ako dvadsiatimi rokmi.