Rozlúčka so Sienou (2023)

26. 5. - 31. 5. 2023

Keď sme s Ivom pripravovali našu cestu do Toskánska, tak som vedela, že pre Iva je najpríťažlivejšou časťou Val d´Orcia s ubytovaním u Eriky v agroturisme Poderuccio. Poderuccio má štyri pohodlné apartmány len pár metrov pod renesančnou Pienzou a my sme hneď pri prvej návšteve tohto miesta zistili, že sme získali ten najpokojnejší z nich. Il Gelsomino. Okolo ostatných apartmánov prechádzajú hostia k malej reštaurácii, ktorá je súčasťou tohto komplexu. A okrem toho, my sme mali z nášho apartmánu výhľad na sopku Monte Amiatu a údolie rieky Orcia, s množstvom hospodárstiev ležiacich na kopčekoch uprostred krajiny.

Ja som však už pri príprave tejto cesty tušila, že to môže byť moja posledná návšteva tohto kultúrou a prírodnými krásami presýteného talianskeho regiónu. Tak som hľadala ubytovanie, ktoré by mi mohlo splniť ešte jeden z mojich snov. Navštíviť Sienu a uvidieť katedrálu Nanebevzatia Panny Márie (taliansky Santa Maria Assunta alebo Duomo di Siena).

V roku 1999 sme boli na zájazde s Tiptourom a vynikajúcou sprievodkyňou pani Alžbetou Sopuškovou. Pre ňu nebolo podstatné, či sme hladní alebo smädní, či vládzeme alebo sme unavení. Pre ňu bolo podstatné, aby nám ukázala to najkrajšie a najzaujímavejšie na našej ceste. A samozrejme, aby nám o týchto miestach dala čo najviac informácií. Na zoznámenie sa s Toskánskom sme nemohli mať lepšiu sprievodkyňu. Keď nás jeden deň zaviedla na Piazza del Duomo v Siene, zrazu sme zostali stáť pred najkrajším chrámom, aký som dovtedy a asi aj odvtedy videla. Pani Sopušková bola zvyknutá, že jej počas prechádzok kladiem množstvo otázok, takže teraz bola prekvapená, že som ticho. Sedela som na kamennom múriku priamo oproti katedrále. Jediné, čo som bola schopná odpovedať na jej otázku, ako sa mi chrám páči - bolo "sem sa musím vrátiť". Tentokrát to mala byť aj moja rozlúčka so Sienou.

V piatok 26. mája sme sa presťahovali z Poderuccia pod Pienzou do agroturisma San Fedele neďaleko Sieny. Objavila som ho na internete a hneď od začiatku sme mali s Antonellou a Giuseppem bohatú komunikáciu. Antonella pri nej preferovala wotsap a zaslala nám množstvo informácií, informatívnych záberov a inštrukcií. Hoci nových návštevníkov ubytovávajú až od štvrtej, obrátili sme sa na nich s prosbou, či by sme nemohli prísť skôr, pretože na sťahovanie potrebujeme len o niečo viac ako 70 kilometrov. Súhlasili. Naše džípiesko malo problémy s lokalizáciou a dvakrát nás zaviedlo k hospodárstvam, ktoré sa vôbec nepodobali na naše San Fedele. Do tretice všetko dobré - pomaly sme šli po ceste SP 102 a dávali pozor na všetky informačné tabule. O pol tretej sme sa krátkym stúpaním dostali k obrovskému hospodárstvu, ktoré sa podobalo na zábery, ktoré som si pamätala z internetu. Ešte sme nestihli ani poriadne zastaviť, už sa pred nami objavil Giuseppe. Ukázal nám naše parkovacie miesto a zaviedol nás do nášho apartmánu, vzdialeného zo tridsať metrov. Chcel Ivovi pomôcť aj s batožinou, ale my sme uprednostnili pozrieť si najskôr apartmán a potom chcel Ivo poprenášať veci podľa vlastného systému.

Od Giusseppeho sme dostali zopár najpotrebnejších informácií a pár minút pred treťou sme si urobili dôkladnejšiu prehliadku apartmánu a ja som si urobila aj pár záberov. Ivovu siluetu vo vchodových dverách do obývačko-kuchyne. 

Nasledoval výhľad zo spálne na náš súkromný oddychový priestor. 

A ešte spálňu s nadýchanou prikrývkou. 

Kým Ivo poprenášal z auta dovnútra batožinu, ja som sa ešte zoznámila s kuchyňou a kúpeľňou a premyslela som si, ktoré veci kam uložíme. Na malom pracovnom stole, medzi chladničkou a varnými platňami ležala tácka zaplnená množstvom keksov s rôznymi príchuťami. Chladnička bola zaplnená dvomi krabicami mlieka, fľašami minerálok a dokonca aj piva.

Na jedálenskom stole na nás čakali dva balíčky. V jednom boli dva menšie a dva obrovské krojsanty. V druhom boli plátky ešte teplej pizze. 

Rozhodli sme sa, že tej dáme v rámci neskorého obeda prednosť. Veď už bolo pol štvrtej. Ale pivo sme si dali z našich zásob. Po chutnom obede a dovybaľovaní veci sme si urobili siestu. Veď sme boli v Taliansku. 

Ja som bola ešte stále unavená, takže Ivo komunikoval s našimi mladými a prezrel si hospodárstvo. Pred ôsmou som sa k nemu pridala aj ja. Našla som ho pred vchodom do nášho apartmánu.

Večerné slnko začínalo dostávať naše ubytovanie do teplej farebnosti. Po pravej strane nášho apartmánu boli umiestnené ešte dva menšie apartmány. V jednom z nich bývali Holanďania a v druhom mladí Belgičania, ktorí pricestovali do Toskánska svojim priateľom na svadbu. Pre mňa bolo zaujímavé, že ešte večer nevedeli, kde sa bude svadba na druhý deň konať.

Apartmánové San Fedele. Naši domáci mali svoj vlastný rozľahlý dom necelých sto metrov od ubytovacích priestorov.

Po ľavej strane nášho apartmánu bol oporný múr. Ale medzi ním a našimi dverami vedúcimi do spálne, sme mali náš súkromný oddychový priestor. So stolom, stoličkami a lehátkami na zelenej tráve. Celý priestor sme mali z pravej strany ukrytý za skupinkou stromov a kríkov.

O štvrť na deväť sme z našej terasy sledovali západ slnka. Slnečné lúče čoraz viac predlžovali na upravenom trávniku cyprusové tiene.

O štvrť na deväť sme z našej terasy sledovali západ slnka. Slnečné lúče čoraz viac predlžovali na upravenom trávniku cyprusové tiene.

O pol desiatej som si urobila posledný piatkový záber. Všetky vchody do apartmánov boli príjemne a pritom bezpečne osvetlené a po pravej strane som videla, že aj každé parkovacie miesto je osvetlené tak, že aj neskôr prichádzajúci návštevník nemusel mať obavy z toho, či bezpečne zaparkuje.

Spálňa v San Fedele mala nielen pohodlné postele, výborné matrace, ale aj aj veľmi príjemnú prikrývku. Dostatočne širokú i dlhú. Počas talianskych dovoleniek sme sa už naučili "zdieľať" jednu prikrývku. No drží nás to v ostražitosti. Aby sme síce boli dostatočne zakrytí, ale aby sme neuberali toho druhého o dostatočne veľkú kryciu plochu. Preto dávame prednosť našim domácim, kde máme každú svoju a môžeme si s ňou robiť, čo chceme a nemusíme sa báť, že ju máme celú len pre seba.

V sobotu ráno sme si okolo pol desiatej urobili raňajky a vybrali sa do Sieny. Zaparkovali sme na našom odskúšanom parkovisku pri štadióne. Po pár schodoch sme boli takmer v centre mesta. Prvú fotografickú zastávku sme si urobili na Piazza Salimbeni.

Piazza Salimbeni je prominentné námestie v centrálnej Siene. Je pozoruhodné, že v ňom stále sídlia kancelárie jedného z prvých bankových domov v Európe - Banca Monte dei Paschi di Siena. Bola založená už v roku 1427. V smere hodinových ručičiek ho od severu obklopujú tieto paláce: Palazzo Tantucci (po ľavej strane), Rocca alebo Palazzo Salimbeni (v strede za sochou) a Palazzo Spannocchi (po pravej strane). Všetky tri paláce dnes vlastní Monte dei Paschi di Siena, jedna z najstarších bánk na svete, ktorá vznikla v paláci Salimbeni. Palazzo Salimbeni má veľmi peknú neogotickú fasádu s lomenými oblúkmi. Palazzo Spannocchi postavil v roku 1473 Ambrogio Spannocchi, ktorý bol vymenovaný za pokladníka pápeža Pia II. zo sienskej rodiny Piccolomini.

V strede námestia je socha Sallustia Bandiniho, sienského kňaza. Bol jedným z prvých talianskych ekonómov.

Na Via della Terme sme sa zastavili v klobučníctve. Všetky svoje letné klobúky a šiltovky som si nechala doma s názorom, že v máji mi určite ešte nebudú potrebné. Mýlila som sa. K zoviraxu a plastom na pery, ktoré som si kúpila v Pienze, bol potrebný aj nový slamový klobúčik, ktorý som si ihneď nasadila. Predavačka mi ho ešte na mieru zúžila, odstrihla cenovku a takto chránená som mohla vyjsť do slnkom zaliatych sienskych uličiek a námestí. Ale ani klobúk nemal šancu ukryť moju únavu.

Čím viac sme sa blížili k centru Sieny, tým bol Ivov výraz spokojnejší.

Piazza del Campo považujem za najkrajšie námestie, aké som na našich potulkách videla. Jeho mušľovitý tvar je obkolesený renesančnými palácmi. Na jeho juhozápadnej, najnižšie položenej strane, stojí Palazzo Publico, nad ktorým sa vypína Torre del Mangia. Veža postavená v rokoch 1338 až 1348 je so svojou výškou 102 metrov, druhou najvyššou vežou v Taliansku.

V Palazzo Pubblico má okrem sienskeho múzea sídlo aj sienska radnica. Stavba Palazza Publica sa začala v roku 1297 a stala sa sídlom vlády Sienskej republiky, ktorú tvorili Podestà (starosta) a Rada deviatich - volených úradníkov, ktorí vykonávali výkonné funkcie a aj súdne vo svetských záležitostiach. Dlažba námestia - Piazza del Campo - je vejárovito rozdelená do deviatich výsekov, ktoré mali symbolizovať Radu deviatich.

Piazza del Campo je nielen veľmi pekným, rozľahlým námestím, ale zároveň sa stále na ňom niečo deje. Nielen dvakrát do roka známe, no zároveň nie práve najbezpečnejšie, Palio.

Už sme na ňom videli a počuli florentských filharmonikov pod vedením dirigenta Zubina Mehtu. Pod hviezdami hrali hudbu z Prokofjevovho baletu Rómeo a Júlia.

Na námestí sme už párkrát videli rodiny oslavujúce promócie. Videli sme tam aj prehliadku vojenskej techniky - čo je moja asi najnepríjemnejšia spomienka - nezlučiteľná s týmto nádherným námestím. Tento rok sme tam pre zmenu zažili spanilú jazdu mini cooperov.

Mini cooperový sprievod uzatváralo veselé autíčko s číslom 46.

Na sienskom námestí sídli aj radnica - Palazzo Publico. Nie prvýkrát sme boli v Toskánsku náhodnými svedkami svadby. Na zrelých novomanželov čakalo pred radnicou množstvo známych, ktorí ich výdatne obhadzovali ryžou. Z nej mali najväčšiu radosť holuby.

Holuby si určite myslia - čím viac svadieb, tým viac ryže.

Kým si Ivo obchádzal celé námestie Piazza del Campo a "lovil" zaujímavé zábery, ja som sedela na kamennej lavičke lemujúcej Cappellu di Piazza. Táto sienska kaplnka postavená z bieleho mramoru, stojí na ľavom rohu Palazza Publica. Priamo pod Torre del Mangia. Jej stavbu si objednalo mesto od Domenica di Agostina ako poďakovanie Panne Márii za ukončenie čierneho moru, ktorý mesto zasiahol v roku 1348. Samotnú výstavbu začali v roku 1352. Trvalo takmer štvrťstoročie, kým bola Cappella di Piazza dokončená. Pomerne široká mramorová lavica má tú výhodu, že do hlbokého popoludnia je v tieni. Takže miesto na sedenie je na nej pomerne problematické získať. Vďaka mojej paličke mi urobili dostatočný priestor dvaja talianski džentlmeni, len o pár rokov starší ako ja. A aj keď som na chvíľu vstala, aby som si urobila aj ja nejaký záber zo žijúceho námestia, držali mi moje miesto.

Rozsiahle námestie som si rozdelila. Toto je pravá strana námestia Il Campo.

Po hodine a pol od príchodu na námestie sme si pred druhou povedali, že je čas na obed. Ja som si pamätala, že niekde pri Piazza Mercato (za budovou radnice) bola príjemná reštaurácia so skvelou talianskou kuchyňou. Ivovi sa ale nechcelo príliš motať po uliciach a hľadať reštauráciu, o ktorej som presne nevedela, kde by mala byť. Takže sme skončili v prvej, na ktorú sme na ulici Cassatto di Sotto natrafili. Rýchlojedáleň pre turistov a k tomu ešte aj z polotovarov. Aspoň mne to tak chutilo. Väčšina hostí sa tam kŕmila rôznymi plnenými "bagetami" alebo šalátmi. Ja som mala chuť na cestoviny, ktoré ani nemali v ponuke. Mala som dojem, že ich narýchlo uvarili len kvôli Ivovej požiadavke a pomiešali s niečím podobným ako je morcadella. A k tomu všetkému nad naším stolom bolo upozornenie, ako sa nemá v priestoroch jedálne stáť v rade na toaletu.

Keď sme vychádzali z Piazza del Campo, objavili sme na rohu Via dei Pellegrini Brivido Gelateriu. So širokou ponukou zmrzliny. Po nie dvakrát vydarenom obede sme neodolali a postavili sa do radu. Bol prikrátky na to, aby som si dokázala vybrať. Takže som skončila pri tmavej čokoláde. Ivo mal určite pestrejší výber. Už som ale zabudla, ako som pred pár rokmi zápasila s veľkou porciou zmrzliny na Ponte Vecchio. Takže som si pri objednávke nedala pozor a potom som musela takmer polhodinu zápasiť s obrovskou porciou tmavohnedej dobroty. Taliani majú naozaj skvelú zmrzlinu. No mne by stačilo polovičné, možno tretinové množstvo.

O tretej sme sa dostali po Via di Città k baru Caffetteria 4 cantoni. Naozaj sa nachádza na križovatke štyroch ulíc. Po výbornej káve, ktorá k Taliansku patrí, sme sa vybrali k sienskemu dómu.

Po Siene je najvýhodnejšie používať ľahko zaparkovateľné miniskútre.

Porcelán a kamenina s toskánskymi motívmi patrí k typickým zátišiam na Via del Capitano.

O pol štvrtej sa pred nami objavila sienska katedrála - Duomo di Siena. Jej celý názov je v taliančine Cattedrale Metropolitana di Santa Maria Assunta.

V roku 1196 bol cech murárov katedrály Opera di Santa Maria poverený výstavbou novej katedrály na mieste kostola z 9. storočia. Veža Torre del Mangia na Piazza del Camp bola postavená presne v rovnakej výške ako veža katedrály v Siene na znak toho, že cirkev a štát majú rovnakú moc. Zeleno-bielo pruhovaná fasáda chrámu z 13. storočia je dielom Giovanniho Pisana.

Druhá masívna prístavba hlavnej časti katedrály bola plánovaná v roku 1339. Veľkosť stavby by sa viac ako zdvojnásobila pomocou úplne novej lode a dvoch uličiek, ktoré mali byť kolmé na existujúcu loď a sústredili by sa na hlavný oltár. Vonkajšie steny, pozostatky tohto rozšírenia, je teraz možné vidieť na juh od Duomo. Poschodie nedokončenej lode teraz slúži ako parkovisko a múzeum, a hoci nie sú dokončené, pozostatky plánovaného chrámu sú dôkazom sienskej sily, ambícií a umeleckých úspechov. Na jednu zo stien sa dá vyliezť po úzkych schodoch, aby ste mali veľkolepý výhľad na mesto.

Stavba tejto monumentálnej prístavby sa začala v roku 1339 pod vedením sochára Giovanniho di Agostina. Stavbu zastavil čierny mor v roku 1348. Podľa odhadov demografov a historikov morová vlna známa ako čierna smrť zahubila v 14. a 15. storočí až tretinu európskeho obyvateľstva. Tento mor sa údajne rozšíril z Kirgizska.

Pre interiér je typické striedanie bielych a čiernych pruhov. Čierna a biela sú farby občianskeho erbu Sieny. Tieto dve farby symbolizujú synov Rémusa - Rómulusovho brata. Rémus mal tiež dvojičky - Seniusa a Aschiusa. Potom, ako Rómulus zabil svojho brata Rémusa, museli Senius a Aschius ujsť z Ríma. Jeden na bielom a druhý na čiernom koni.

Hlavnú chrámovú loď lemujú hlavice stĺpov, ktoré sú zdobené alegorickými bustami a zvieratami. Horizontálny lem okolo lode a presbytéria obsahuje 172 sadrových búst pápežov z 15. a 16. storočia počnúc sv. Petrom a končiac Luciom III. Na okrúhlych oblúkoch pod touto rímsou sú zobrazené busty 36 cisárov. 

Siensky chrám je vždy plný turistov.

Klenutá strecha je v modrej farbe zdobená zlatými hviezdami, ktoré nahrádzajú fresky na strope. 

Vkladaná mramorová mozaiková podlaha je jednou z najdekoratívnejších cirkevných podláh svojho druhu v Taliansku a pokrýva celú podlahu sienskej katedrály. Práce na nej trvali od 14. do 16. storočia a pracovalo na nej asi štyridsať umelcov. Podlaha pozostáva z 56 panelov v rôznych veľkostiach. Väčšina z nich má obdĺžnikový tvar. Predstavujú sibyly, výjavy zo Starého zákona, alegórie a cnosti. Väčšina je stále v pôvodnom stave.

Najstarším panelom bolo pravdepodobne Koleso šťastia (Ruota della Fortuna), položené v roku 1372. Uprostred kolesa je symbol Sieny - Vlčica dojčiaca dvojčatá a okolo neho sú emblémy konfederačných miest (Lupa senese e simboli delle città alleate), ktoré pochádzajú pravdepodobne z roku 1373. Symbolom Pisy je zajac, Viterba jednorožec. Peruggie nejaký vodný vták, Ríma - osedlaný slon, Florencie lev a Arezza kôň. Symbolom Orvieta je labuť a mesta Lucca pravdepodobne leopard.

Celá podlaha sienskej katedrály je naozaj veľkolepá. Vykladaná mramorová mozaiková podlaha, ktorú Giorgio Vasari opísal ako "najkrajšiu, najväčšiu a najúžasnejšiu podlahu, aká kedy bola vyrobená".

Mňa najviac fascinuje rozsiahla mozaika v ľavom transepte. Je obrovská, s množstvom postáv v dramatickom pohybe a napätí. Tragický príbeh - Zabitie neviniatok (Strage degli Innocenti) je stvárnený veľmi dynamicky. Pravdepodobne je dielom Mattea di Giovanniho z roku 1481.

Ja som ju tentokrát nedokázala vďaka môjmu krívaniu zachytiť. Chcela som vytvoriť panorámu, ale tá mi vôbec nevyšla.

Vo vnútri chrámu je uprostred ľavej bočnej chodby vchod do Knižnice Piccolomini. My sme prichádzali z Pienze, takže vieme, akú dôležitosť má v tejto oblasti meno Piccolomini.

Pápež Pius II., vlastným menom Enea Silvio Bartolomeo (Aeneas Silvius Bartholomeus) Piccolomini, sa narodil v roku 1405 v Corsignane (jeho zásluhou je Corsignano renesančne prebudované a od roku 1462 premenované na Pienzu).

Enea Silvio Bartolomeo Piccolomini bol talianskym humanistom, diplomatom a historiografom. Je aj autorom knihy Historie česká, ktorú mal napísať v roku 1458. Je to vraj po stáročia najúspešnejšia kniha o českých dejinách. V samotných Čechách sa mu v 15. storočí sotva kto mohol vyrovnať. Jeho elegantná latinčina, vyprávačský talent, vynikajúce pozorovacie schopnosti, záľuba v kuriozitách a zaujímavých detailoch, dokázali prepožičať Historii české kúzlo, ktoré pôsobí najmä na historikov dodnes.

Do knižnice zvyčajne vchádzajú návštevníci len na pokyn uniformovanej dozor konajúcej ženy (ak sa s niekým nezarozpráva). Po vstupe málokto obdivuje starodávne obrovské knihy, ukryté pod sklom. Drvivá väčšina návštevníkov ide s tvárami vyvrátenými dohora. Nedá sa neobdivovať strop a desať fresiek, ktorých autorom je Pinturicchio.

Enea Silvio Piccolomini slúžil ako sprostredkovateľ pri pokuse o zmierenie cisára Fridricha III. s pápežským štátom, pričom pomáhal zorganizovať cisárov sobáš s Eleonórou Aragónskou, ako aj jeho korunováciu v Ríme. Za to, že sa mu to podarilo, bol odmenený tým, že sa stal v roku 1447 (42 ročný) najskôr biskupom v Terste a o tri roky neskôr biskupom v Siene. Po mnohých úspechoch sa stal v roku 1456 v Ríme kardinálom a o dva roky neskôr, keď mal 53 rokov, bol zvolený za pápeža Pia II.

Ľavá Pinturicchiova freska zobrazuje výjav "Siensky biskup Enea Silvio predstavuje Eleonoru Arragonskú Fridrichovi III." a pravá freska "Piccolomini získava kardinálsky klobúk".

Steny knižnice sú rozdelené do 10 scén, ktoré predstavujú rôzne dôležité etapy v živote pápeža Pia II.

Na šiestich sú zachytené momenty "Korunovácia Enea Silvia na básnika", "Piccolomini skladá sľub vernosti pápežovi Eugenovi IV.", "Pius II. je korunovaný na pápeža", "Pius II. zvoláva koncil do Mantovy", "Pius II. blahorečí Katarínu Siensku", "Pius II. prichádza do Ancony, aby zvolal krížovú výpravu".

Uprostred knižnice stojí na vysokom podstavci rímske súsošie Tri grácie. Za nimi vidieť na stene časti ešte dvoch Pinturicchiových fresiek - vpravo "Piccolomini ako vyslanec na dvore škótského kráľa" a vľavo kúsok z fresky "Diplomat Piccolomini odchádza na koncil do Bazileja".

Takmer dve hodiny sme obdivovali siensku katedrálu. Zvonku i zvnútra. Potom sme sa vybrali k nášmu autu na parkovisku pri štadióne. Posledným námestím na našej ceste bola Piazza Giacomo Matteoti.

Giacomo Matteotti bol talianskym politikom a publicistom. Patril k najväčším kritikom Benita Mussoliniho, ktorý bol od roku 1922 predsedom talianskej vlády. V roku 1924 Matteottiho na ceste do snemovne v rímskych uliciach zavraždili. Mal 39 rokov. Po celom Taliansku sú po ňom pomenované mnohé ulice a námestia. Dokonca sú po ňom pomenované aj jednodňové cyklistické preteky Trofeo Matteotii, ktoré sa každoročne uskutočňujú v Pesare.

V ľavom rohu námestia sme uvideli veľké zhromaždenie ľudí. Podľa šatiek a vlajok sme zistili, že patria k jednej zo sedemnástich sienskych kontrád - kontráde Drago. V Siene sú kontrády (contrade) mestskými časťami. Obyvateľmi dračej kontrády sú prevažne bankári. Veď neďaleko je aj jedna z najstarších bánk sveta na Piazza Salimbeni. Na druhý deň - v nedeľu, mala byť v Siene procesia členov kontrády Drago. Členovia pochodujú mestom v stredovekých kostýmoch za zvukov bubnov a tamburín, so svojimi vlajkami a vlajkonosičmi, ktorí sa už od detstva učia hádzať do vzduchu vlajky a s veľkou akrobaciou ich znova chytať. V nedeľu mali byť do kontrády prijímaní aj noví členovia.

No my sme mali v nedeľu naplánovaný výlet do San Galagana.

Z Piazza Giacomo Matteoti sme mali k parkovisku už len pár metrov. Ešte sme sa zastavili v Conade -

v samoobsluhe, aby sme si urobili nákup. Pred ôsmou sme prišli do San Fedele.

Ja som v sobotu prešla viac ako päť kilometrov. Čo bol od roku 2019 môj osobný rekord. Ale Siena je Siena. A rozlúčka s ňou stála aj za ten "heroický" výkon. Takže nebolo vôbec prekvapujúce, že po príchode do nášho apartmánu som čo najskôr vliezla do postele.

V nedeľu 28. mája sme vstávali po moravecky. Bolo takmer desať hodín. Pohodlne sme sa naraňajkovali, porozprávali sa so susedmi a domácimi a okolo pol jednej sme sa vydali na juhozápad od Sieny - do San Galgana. Navigácia nám ukazovala, že nás čaká asi hodinová cesta.

Nielen San Biaggio pri Montalcine, ale aj San Galgano prešlo od našej poslednej návštevy veľkou zmenou. Pripravilo sa na nápory turistov. Predtým sme zvykli zaparkovať na úzkej prístupovej ceste v lipovej aleji. Teraz tam bol vjazd obmedzený. Zakázaný pre turistov a voľný pre svadobčanov. Vľavo od lipovej aleje je vybudované veľké viacstupňové parkovisko. Bolo pomerne zaplnené, ale my sme našli hneď v prvom rade vyhradené parkovacie miesto. Po sienskej sobote som vedela, že každý ušetrený meter je pre mňa dôležitý.

San Galgano sme sa rozhodli zaradiť do sienskej časti našej toskánskej cesty. Z nášho ubytovania v San Fedele nám gúglová mapa našla najkratšiu cestu. Len pár minút po hodine jazdy a necelých päťdesiatich kilometroch sme sa dostali do cieľa. Prekvapilo nás nové parkovisko. Bolo takmer plné nielen áut, motoriek, ale aj autobusov. V roku 2018 sme parkovali v lipovej aleji vedúcej k bývalému cisterciánskemu kláštoru. Vtedy na okraji cesty stálo asi desať áut. Z toho vidieť, že komplex San Galgano sa dostal do zoznamu turistických atrakcií.

Z parkoviska sme sa vybrali najkratšou cestou priamo k bývalému opátstvu. Objavili sme ho v roku 2006. Patrí k tým miestam, kde sa dobre cítime a preto sa do San Galgana radi vraciame.

K západnému priečeliu kláštoru vedie cyprusová aleja. Po jej pravej strane sa na malom kopci vypína kupola a strechy patriace ku kaplnke San Galgana. Galgano bol pôvodne rytierom s nie najlepšou povesťou, ale neskôr sa rozhodol stať pustovníkom na Monte Siepi. Tu aj v roku 1181 zomrel. Po troch rokoch mu jeho stúpenci postavili na mieste, kde mal pustovňu, kaplnku. San Galgano bol prvým svätcom, pri ktorom proces kanonizácie prebehol formálnym spôsobom. A to len štyri roky od jeho smrti.

My sme si boli pozrieť kaplnku len pri našej prvej návšteve tohto miesta.

Pár metrov južne od kaplnky San Galgana začala v roku 1220 výstavba prvého gotického kláštorného komplexu v Taliansku. Trvala takmer šesťdesiat rokov. No už v roku 1363 ho zničili potulní kondotiéri. Osudné mu bolo najmä rabovanie pod vedením Johna Hawkwooda. Bol to anglický vojak, ktorý slúžil ako vodca žoldnierov (kondotiérov) v Taliansku. Odvtedy začalo opátstvo upadať a v 15. storočí z neho odišli aj poslední cisterciánski mnísi.

Pôvodne sa vchádzalo do kláštora a kostola cestičkou vedúcou vedľa ohradenej zelenej oddychovej záhrady. Tentoraz sme museli obísť kostol po jeho ľavej strane a do kláštora sa vchádza východnou bránou.

V roku 1786 počas búrky spadla zvonica, ktorá zrútila aj veľkú časť strechy kostola. Dnes sú využívané kláštorné a chrámové priestory na výstavy, koncerty a aj svadby. Svadobčania sa hneď po obrade môžu presunúť do reštaurácie v agroturizme San Galgano, ležiace na konci lipovej a na začiatku cyprusovej aleje.

Ivovi nestačil len fotoaparát. Aby mohol poslať zábery aj naším mladým, tak fotografoval aj na ajfon. V takýchto prípadoch uznáva, že je to praktické.

Dnes sa do kláštorného komplexu vstupuje z jej východnej strany, takže každý musí prejsť minimálne dvakrát aj okolo monumentálnej apsidy. V jej tieni sa rozložilo zopár návštevníkov tohto charizmatického miesta.

Chvíľku sme uvažovali, či si neurobíme krátku siestu pod chrámovými múrmi aj my, ale nakoniec sme sa okolo tretej rozhodli pre cestu späť - do San Fedele. Mali sme ešte v pláne návštevu stredovekého mestečka San Gimignano. Naša domáca Antonella nám však večerné San Gimignano neodporúčala. Má vraj skúsenosti, že býva v nedeľu večer preplnené. A s tým už máme aj my skúsenosti. Raz - počas veľkonočných sviatkov - stála pred mestečkom viac ako kilometrová kolóna áut, ktoré čakali na uvoľnenie parkovacieho miesta. Vtedy sme sa rozhodli pre návštevu Certalda. Teraz sme sa rozhodli pre oddych v San Fedele. Ivovi sa aj tak príliš nepáčil stav našich bŕzd a najmä stúpajúca hladina brzdovej kvapaliny, ktorú chodil každú chvíľu kontrolovať.

V pondelok ráno sme začali netradične. Kým som ja pripravovala raňajky, tak sa Ivo vybral skontrolovať brzdy a brzdovú kvapalinu. Pridal sa k nemu aj náš domáci Giuseppe. Ten sa nakoniec rozhodol zohnať automechanika, ktorý sa mal v agroturizme zastaviť po práci okolo tretej. Medzitým sme sa radili so Slovenskom. Peťo zorganizoval pomoc na diaľku s banskobystrickým škodováckym servisom. Výdobytky vedy a techniky - myslím tým "múdry" telefón, nám umožnil podľa požiadaviek technika poslať zábery kolies. Nanešťastie máme "staré" kolesá, takže zábery pri diaľkovej diagnostike nepomohli. Medzitým Ivo telefonoval aj so šéfom nášho posledné roky navštevovaného servisu. Nakoniec sme všetci traja - Giuseppe, Ivo a ja, dospeli k rozhodnutiu, že náš posledný siensky deň zostaneme v San Fedele. V utorok doobeda sme sa mali vydať na dvojetapovú cestu späť na Slovensko. Domov nás čakalo takmer 1200 kilometrov a Ivo bol toho názoru, že fabii neuškodí deň voľna. Večer sme si cez Giuseppeho objednali grande pizzu z blízkej pizzérie a ešte nám zostalo aj trochu červeného vína. V príjemnej a najmä oddychovej atmosfére sme si poprezerali zábery sienskej dovolenky a urobili rekapituláciu našej toskánskej cesty.

V utorok sme vstávali skôr, pretože nás okrem raňajok čakalo aj balenie batožiny. S domácimi sme sa dohodli, že bude stačiť, ak budeme odchádzať okolo jedenástej. Na parkovisku sme si urobili rozlúčkové zábery. Na džípiesku sme nastavili utorkový cieľ - agroturizmo Campi Di Grano v Roncade. Náš presun bližšie k Slovensku nemal byť náročný. Čakalo nás necelých tristotridsať kilometrov. Cestou sme si urobili zopár zastávok na doplnenie kofeínu. Aj s prestávkami sme boli o štvrť na päť v našom tranzitnom ubytovaní. Za dňa a slnečného počasia. Nie, ako pri našom začiatku našej cesty do Toskánska. Vtedy sme do Campi Di Grano prišli len vďaka pomoci Giuseppeho, nášho domáceho. Večer o desiatej, v tme a v daždi.

Po krátkom oddychu v našej pôvodnej izbe č. 6 sme sa vybrali na náš posledný taliansky nákup pred definitívnym odchodom z Talianska.

V stredu ráno o pol deviatej sme mali v jedálni pripravené bohaté raňajky. Giuseppe nám robil nielen príjemnú spoločnosť, ale aj výbornú kávu. Pri odchode z izby sme sa na chodbe zoznámili aj s jeho ukrajinskou manželkou, s ktorou sme sa ľahšie dohovárali ako s Giueseppem. Pomohla nám ruština. O trištvrte na desať sme si urobili zopár záberov okolo ubytovacieho zariadenia. 

Od ubytovacieho domu sme prechádzali okolo domu našich domácich. Opäť sme si nastavili džípiesko, ktoré nám oznámilo, že nás čaká sedemstosedemdesiat kilometrov. Gúglový čas predpokladal osem hodín cestovania - bez prestávok.

V stredu doobeda boli v našom smere takmer prázdne cesty. Samozrejme sme si museli urobiť zopár relaxačných prestávok, pretože moja telesná schránka sa už nebola ochotná správať ako pred desiatimi - pätnástimi rokmi. Takže namiesto ôsmich hodín nám cesta trvala takmer jedenásť. Možno aj vďaka tomu, že pri prechode z Rakúska na Slovensko sme sa dostali na diaľničný úsek, ktorý tam ešte v roku 2018 nebol. Takže sme blúdili. Až pri výjazde z Bratislavy sme si mohli povedať - zvládli sme to. A ja som to zvládla vďaka Ivovi.

Po dlhšej cestovnej prestávke sme mali opäť množstvo nových zážitkov a opäť sme spoznali mnoho zaujímavých ľudí. Niektoré miesta sa výrazne zmenili, zamerali sa ešte viac na turistický ruch. Ale toskánska príroda, údolie rieky Orcia, všadeprítomné cyprusy a olivové háje nás ani tentoraz nesklamali. Nesmiem zabudnúť na taliansku skvelú kávu, šunky, syry, olivy, olivový olej, pizzu a červené víno.

Aj počas tejto cesty sme takmer každý deň dokázali vystihnúť chvíle, v ktorých počasie prialo aj fotografickému oku.

Toskánsko bolo pre nás vždy inšpiratívne, ponúklo nám nielen umenie, architektúru, nádhernú krajinu, ale aj gastronómiu. Bolo našou najčastejšie navštevovanou destináciou a znova naplnilo naše očakávania.

V našom prípade by bolo asi najpravdivejšie (najmä pre Iva) - všetky cesty vedú do Toskánska.