Májový Liptov (2024)

13.5. - 17.5. 2024

Vlani vo februári sme videli po dlhom čase neuveriteľné množstvá snehu. Vo februári minulého roku sa naše prechádzky sústredili na najbližšie okolie rezortu Marina Liptov. Takmer denne sme z neho chodili na hrádzu Liptovskej Mary. 

Tak, ako sme vlani zažili úplne biely, snehom pokrytý Liptov, tak teraz sme prežili päť veľmi zaujímavých dní v liptovskej májovej zeleni. Ubytovaní sme boli opäť vo Vile Iceberg. Ja som toho názoru, že by sa táto veľmi pohodlná, teplá vilka mala volať ajsberg, pretože názov Ľadovec by mohol mnohých návštevníkov odradiť. Iceberg - ajsberg vôbec nie je ľadový. Je útulný a pohodlný. A je z neho krásny výhľad.

Tento pohľad nás privítal pár minút po piatej popoludní hneď v prvý deň nášho príchodu. 

Z terasy Icebergu je nádherný výhľad nielen na Liptovskú Maru, ale aj na Kriváň. A ja som si každý deň opakovane vychutnávala pohľad, ktorý sa predo mnou otváral. Prvýkrát som sa vždy šla pozrieť na východ slnka, po ktorom som dokázala ihneď zaspať. A posledný krát som sa bola pozrieť na začiatku noci, keď už bola tma a okolo celej Mary blikali svetielka. 

Z našich predchádzajúcich ciest sme si aj na Liptove zachovali jeden z našich zvykov. Nanuky. Väčšinou si ich zvykneme kupovať na "benzínkach". Tentokrát sme sa zastavili v obchode v Bešeňovej. 

V utorok sme sa vybrali do štyridsať kilometrov vzdialeného skanzenu v Pribiline. Do Múzea Liptovskej dediny. Základný kameň skanzenu položili v roku 1972 a pre verejnosť bol otvorený v roku 1991. Múzeum tvoria domy zo zatopenej časti vodného diela Liptovská Mara a z oblasti horného a dolného Liptova. Pri výstavbe vodného diela Liptovská Mara bolo zaplavených 13 obcí, z toho 12 úplne (Čemice, Demčín, Liptovská Mara, Liptovská Sielnica (pôvodná), Nižné Dechtáre, Paludza, Parížovce, Ráztoky, Sestrč, Sokolče, Vrbie, Vyšné Dechtáre), Liptovský Trnovec a Bukovina. Spolu bolo presídlených 940 rodín, čo predstavovalo viac ako 4 tisíc obyvateľov.

S Ivom sme vstúpili do mnohých domov. Sú to kópie originálnych stavieb s početnými pôvodnými prvkami.  Našli sme tu domy  bezzemka, stredného a bohatého roľníka, remeselníka, obecného richtára, kováčsku vyhňu, a dokonca aj malú dedinskú školu. 

O šestnástej hodine sme si mohli pozrieť dva objekty spoločne so sprievodkyňou. Stretli sme sa ňou pred vstupom do kaštieľa zo zatopenej obce Parížovce.  Kaštieľ bol pred zatopením obce rozobraný, prevezený do skanzenu v Pribyline a znovu postavený. Je to nastaršie zachovalé zemianske sídlo na Liptove. 

Neskorogoticko-renesančný kaštieľ pripomína skôr menšiu pevnosť. Pôvodná stavba pochádza z 14. storočia a dočkal sa prestavby v 15. storočí a renesančnej prestavby aj v 17. storočí. Kaštieľ bol rodovou kúriou zemianskej rodiny Parisa, jeho bratov a dedičov. Keď rod vymrel, kaštieľ a majetky získal rod Rákovských, neskôr Horvátovci a Dvornikovičovci. Poslednými majiteľmi boli kupec Maukš a po ňom statkár Móric Stein. Použitie motívu havrana s prsteňom vraj podporuje predpoklad, že parížovský kaštieľ bol koncom 14. storočia aj sídlom liptovského kniežaťa Jána Korvína - syna kráľa Mateja.

Keď som sa sprievodkyne spýtala na nástennú maľbu znázorňujúcu rodostrom, tak som si z jej odpovede zapamätala len to, že v kaštieli pravdepodobne mohol bývať aj liptovský podžupan Ladislav Okoličáni, ktorý dal 17. marca 1713 popraviť Jánošíka.

Na sprievodkyňu, ktorá nás mala previesť kaštielom a kostolom, som čakala pod portikovým (oblúkovým) prístavkom, ktorý stojí na ťažkých pilieroch pred neskorogotickým portálom. Pochádza z neskororenesančného rozšírenia kaštieľa. Spod portika sa predo mnou otváral výhľad na časť skanzenu.

V múzeu je vytvorená aj zooexpozícia. My sme videli len ovce, baranov a jahňatá. Bez akýchkoľvek obmedzení sa pásli po celom skanzene. Sem-tam ich naháňali deti zo školského výletu, ale len dovtedy, kým im to učiteľky nezatrhli.

Okrem parížovského kaštieľa sme si boli so sprievodkyňou pozrieť aj ďalší stredoveký kamenný objekt zo zátopového územia. Ranogotický kostol Panny Márie z Bobrovníka. Veža tohto kostola stojí na magickom mieste priamo pri brehu Liptovskej Mary.  A v súčasnosti je zachytený dokonca aj v televíznej reklame. Vždy, keď sme vlani išli na prechádzku na hrádzu, tak našou prvou zastávkou bola práve veža tohto kostola, ktorá tu zostala ako spomienka na samotný kostol.

Kostol Panny Márie je jedným z najstarších a najvýznamnejších sakrálnych objektov Liptova. Už pred rokom 1200 bol na mieste staršieho pohrebiska postavený jednoloďový románsky kostol s pravouhlým presbytériom, ku ktorému neskôr pristavili na západnej strane vežu a celý areál opevnili priekopou a valom s palisádou. Pravdepodobne v r. 1260 - 1280 na mieste románskeho kostola postavili jednoloďovú ranogotickú stavbu kopírujúcu pôvodný pôdorys chrámovej lode, predĺženú východným a západným smerom a rozšírenú o sakristiu na severnej strane. V tejto dobe došlo k prvým úpravám dispozície interiéru kostola. V 15. storočí pristavili kratšiu južnú loď a na začiatku 16. storočia získal kostol po postavení nového rozšíreného presbytéria s polygonálnym uzáverom, predĺžení južnej lode, úpravách interiéru a vybudovaní krýpt svoju definitívnu podobu. Posledným veľkým stavebným zásahom bola prístavba barokovej veže v strede priečelia južnej lode r. 1635. Kostol Panny Márie bol hlavným strediskom duchovného života a cirkevnej správy stredovekého Liptova. Najneskôr od 13. storočia sa so svätomarskou farnosťou spájal úrad liptovského vicearcidiakona. A od 15. storočia bola Svätá Mara titulárnym prepošstvom Panny Márie. 

Prvá písomná zmienka o kostole pochádza z roku 1288. V druhej polovici 16. a takmer po celé 17. storočie kostol slúžil evanjelikom. Približne od tridsiatych rokov 14. storočia až do roku 1582 sa vo Sv. Mare pravidelne schádzali zhromaždenia liptovskej šľachty – generálne kongregácie - zasadala tu aj stoličná sedria. Rímsko-katolícky kostol Panny Márie je cenným svedectvom architektonickej a výtvarnej tvorby 13. až 17. storočia. Jeho verná hmotová a priestorová rekonštrukcia s použitím pôvodných architektonických článkov, transferov nástenných malieb a s ranobarokovým a renesančným mobiliárom zo 17. storočia je dnes sprístupnená návštevníkom Múzea liptovskej dediny v Pribyline. Kostol je dodnes živým objektom. Konajú sa v ňom bohoslužby, svadobné obrady a aj koncerty.

Liptovský skanzen je otvorený celoročne. My sme si ho boli po rokoch opäť pozrieť len pár dní pred Ovčiarskou nedeľou. Jej súčasťou nemala byť len súťaž vo varení bryndzových halušiek, ale aj rôzne folklórne pásma. Jedno z nich malo byť na tému Strihanie oviec. Medzi sprievodné podujatia mali byť pre návštevníkov pripravené aj ďalšie akcie:  škola hry na fujaru a píšťalky, ukážky spracovania vlny a ukážky tkania a pradenia. No a nemala chýbať ochutnávka a predaj syrov a ochutnávka a predaj včelárskych výrobkov.

Vzhľadom na moju zníženú mobilitu som obmedzila prehliadku domov. Nenechala som si ale ujsť domček, v ktorom bol dedinský obchod. Na zásuvkách boli názvy hrubá múka, hladká múka, grísová múka, gríska, geršla, krúpky, ... Slovo geršla som si našla až po návrate domov - sú to jačmenné krúpy. 

V obchode nechýbali ani rôzne váhy a čudesné sekacie nástroje. Možno na cukor.

Pred jedným z domčekov ma zaujal "keramický" stĺp.

Väčšina domčekov má predzáhradky. Ešte dnes v nich pracovníci múzea pestujú rôzne rastlinky a bylinky.

Zo skanzenom som sa rozlúčila záberom plota s keramickými hrnčekmi. Pripomenuli mi rozprávku, ktorú vynikajúco narozprávala pani Zita Furková. Bola to rozprávka O hlúpej žene: "... žena nastokala hrnce na koly v plote, jeden vedľa druhého - jeden maličký sa jej už nevošiel, nuž začala volať na ostatné hrnce: "Pomknite sa, pomknite, či nevidíte, že ten maličký nemá miesta?" - a keď sa hrnce nechceli pomknúť, vzala palicu, a ak mlátila, tak mlátila do nich, až črepy ďaleko lietali. - Keď ich všetky rozbila, nastokla na kôl ten maličký a pochvaľovala si, ako to dobre vyviedla."

V stredu sme sa vybrali do ďalšieho skanzena. Tentoraz do Múzea oravskej dediny v Zuberci-Brestovej. Od rezortu Marina sme sa vybrali popri Prosieckej a Kvačianskej doline smerom do približne tridsať  kilometrov vzdialeného Zuberca. Keďže bol čas obeda, zastavili sme sa na obed. Pre nás v netradičnom podniku, ktorý zvonka nepôsobil lákavo. Kýčer Burger. Ale nie na burger. Našťastie v tomto malom, vnútri útulnom podniku podávajú aj klasické a veľmi chutné jedlo. My sme si dali mäsové guľky v paradajkovej omáčke s knedľou. A musíme ich pochváliť aj za výbornú obsluhu. Po stenách majú zopár diplomov a plakiet, ktoré ma zaujali. Kýčer Burger má už tretí rok po sebe ocenenie "Hviezda Sládkov". Je to ocenenie za najlepšiu starostlivosť o čapované pivo. Čo znamená, že vedia, ako sa dokonale starať o pivo, ale aj ako ho dokonale čapovať. Vlastník podniku Damián (vedie ho s manželkou) sa dokonca stal výčapným expertom (mám radšej slovo odborníkom, pretože experti sa nám v poslednom čase premnožili) , čo znamená, že školí a kontroluje iné prevádzky, ako sa o pivo starajú a čapujú. Pripomenulo mi to skvelý film Postřižiny. My sme si síce pivo nedali, ale možno ho nabudúce skúsime. Aspoň tí z nás, ktorí nebudú šoférovať. 

Po obede sme sa v poslednej chvíli dostali do Zuberca-Brestovej. Krátko pred posledným vstupom do skanzenu. Hoci sme v ňom už párkrát boli, vždy sa v ňom páči. Základný kameň skanzenu Zuberec bol položený 24.septembra1967 a už v roku 1975 bol sprístupnený verejnosti. Aj keď je to dosť neuveriteľné, na mieste dnešného múzea pôvodne nestál žiaden dom. Väčšina objektov bola odkúpená od pôvodných majiteľov, rozobraná, prevezená a nanovo poskladaná v múzeu. Ďalšie domy boli zas vybudované ako kópie pôvodných stavieb. Vzácnosťou sú taktiež zachované dokumenty o domácej výrobe plátna, modrotlače či súkna, a už takmer zabudnutej hrnčiarskej výrobe a spracovaní dreva. Odrazom šikovnosti oravských predkov sú drobné domčeky s úzkymi oknami a šindľovými strechami, z ktorých je cítiť tradičnú atmosféru oravskej dediny.

V jednom z otvorených dvorov sa v domčeku nachádzala aj malá trieda obecnej školy. Nielen s lavicami, tabuľou, ale aj pecou, počítadlom, glóbusom a vypchatými zvieratami. 

Celým areálom preteká horský potok Studená. Jeho dravá voda poháňala nielen koleso vodného mlyna, ale aj valchu.

Most ponad potok Studená. Most, ktorý je vyššie (bližšie k vstupu do skanzenu), využil režisér Juraj Jakubisko vo filme Tisícročná včela podľa knihy spisovateľa Petra Jaroša.

Pre Iva je oravský skanzen miestom, v ktorom rád fotografuje. Celky, polocelky, ale aj detaily, ktorých tam nachádza neúrekom.

Jedným z mojich posledných záberov bol pohľad do predzáhradky plnej kvetov a rozličných byliniek a rastlín. Na to všetko dozeral ryšavý kocúr, rozvaľujúci sa na lavičke pod múrom.

Na zubereckú štrúdľu nás upozornila Liliana. Je vraj výborná. Čo Peťo doplnil - Kika ani nechce ísť do Zuberca, ak jej nesľúbime štrúdlu. Takže pri návrate zo skanzenu sme sa hneď na začiatku dediny spýtali, kde je tu obchod sú štrúdľou. Odporúčanú tvarohovo-čučoriedkovú už nemali, tak sme si kúpili makovo-jablkovo-višňovú. No a keďže je štrúdľovňa rovno pri coope, tak Ivo zabehol ešte pre nanuky. Tie sme zjedli hneď. Štrúdľu sme si dali až v Icebergu. S kávičkou a na terase. S výhľadom na čeriacu sa vodu Liptovskej Mary.

Cestou zo Zuberca sme sa zastavili na výhľadovke smerujúcej do Liptovskej kotliny. Podľa nej sme videli, že sme v týchto miestach už veľmi dávno neboli. Stromy výrazne podrástli od doby, keď sme počas zimných prázdnin bývali v malej dedinke Huty, alebo počas leta v Zuberci. Mali sme obavy, že dažďová záclona sa rozprestiera priamo nad rezortom Marina. Cestou "domov" sme sa zastavili ešte pri malebnom kostole v Liptovských Matiašovciach.

Ku kostolu Svätého Ladislava sme sa dostali v tom najhoršom svetelnom okamihu. Žiadna "zlatá hodinka". Skôr "prepálená hodinka". S nepríjemným protisvetlom. Svoj záber som úplne zavrhla, preto som sa obrátila na Iva s prosbou, či nemôžem použiť jeho záber. Ale ani on nebol práve najspokojnejší s tým, čo zachytil. No je to určite oveľa lepšie ako to, čo som spáchala ja. A pritom si to tento malebný kostolík na okraji dediny Liptovské Matiašovce vôbec nezaslúži.

Kostol Svätého Ladislava patrí určite k najkrajším historickým pamiatkam Liptova. Bol postavený v 17. storočí na podnet tunajšieho rodáka, biskupa a tajného kráľovho poradcu Ladislava Matiašovského. Stavba kostola a aj vstupného priestoru má drevenú striešku a biele múry. Výrazná červená veža zaujme takmer každého turistu. Celý areál kostola obkolesuje starobylé kamenné opevnenie so strieľňami a baštami. A my sme ešte nikdy nemali šťastie vidieť ho zvnútra.

Vo štvrtok po dvanástej sme sa najskôr zastavili v recepcii Mariny. Od dcéry sme dostali inštrukciu, že by bolo dobré informovať recepčnú o čase nášho odchodu. Kvôli tomu, aby dokázali zabezpečiť prípravu vilky pre ďalších návštevníkov. A ešte sme u nej nechali slnečné okuliare, ktoré si u nás na terase zabudol jeden z pracovníkov, ktorí premeriavali drevené obloženie kvôli množstvu  farby potrebnej na revitalizáciu dreva. Z recepcie sme sa vybrali na prehliadku móla a "zaparkovaných" plavidiel. Vyrušili sme pri tom montérov, ktorí na prístupovej časti skladali nejaké pódium. Boli veľmi milí, pretože keď zbadali, že im nechceme prekážať, tak nás vyzvali, aby sme pokojne prešli ďalej a na chvíľku nám uvoľnili priechod. Už vieme, že v prípade pekného počasia počas niektorého nášho pobytu sa vyberieme na vyhliadkovú plavbu. "Vyzval" nás na to čln - Vyhliadkové plavby, ktorý sme uvideli pri móle.

Tento deň sme sa rozhodli venovať miestu, kam sme sa vlani vo februári pre množstvo snehu a upozornenie "neupravovaná cesta" nedostali. 

Z Mariny sme sa vybrali na Háj Nicovô, ktorý je od mesta Liptovský Mikuláš vzdialený 3,7 kilometra. Keď nie sú záľahy snehu, tak sa na neďaleké parkovisko možno dostať autom, čo je najmä v mojom prípade viac ako dôležité. 

Lesopark Háj-Nicovô je zaradený medzi chránené areály. Táto kultúrno-prírodná a historická oddychová zóna na vrchu Háj vraj patrí k jednému z najkrajších vyhliadkových bodov Liptova. Už z parkoviska sa pred nami otvárali takmer na všetky svetové strany pekné výhľady. Z tohto miesta vidno nielen Liptovskú kotlinu a Liptovskú Maru, ale pri dobrom počasí je vidieť aj Chočské vrchy, Nízke, Západné i Vysoké Tatry. Tento záber smeruje na sever - na Vysoké Tatry. Aspoň si myslím.

Priamo na parkovisku sú rozmiestnené viaceré náučné tabule s rôznou tematikou. My sme sa vybrali po náučnom chodníku, ktorý vedie k Pietnemu areálu. Bol sprístupnený v roku 1961 spolu s pamätníkom a najväčším vojnovým cintorínom československých vojakov v bývalom Československu. Je miestom posledného odpočinku 1361 príslušníkov 1. československého armádneho zboru. Náučný chodník dokumentuje druhé najťažšie boje 2. svetovej vojny na Slovensku. Krutejšie boli už len boje v Duklianskom priesmyku. 

Pietny areál leží na kóte 748 Háj – Nicovô. Verejnosti bol odhalený 9. mája 1961. Autorom architektonického návrhu boli Ing. arch. Ladislav Bauer, Ing. arch. Aladár Búzik a akademickí sochári Alfonz Groma a Miroslav Ksandr. 

Dominantou pietneho areálu je 23-metrový pamätník. Tvorí ho plató (plošina), odkiaľ sa do výšky dvíha 15 metrov vysoký pylón vyrobený zo spišského travertínu. K terénu je upevnený štyrmi nárožnými soklami s tepanými vázami pre grécky oheň. Driek pylónu má čistú geometrickú podobu, ktorá sa končí kovovým hrotom, na vrchole ktorého je päťramenná hviezda. Od roku 1959 sú v spodnej časti pylónu umiestnené reliéfy "Uctenie zástavy" a "Pomoc ranenému" od akademického sochára Miroslava Ksandra. Od akademického sochára Alfonza Gromu sú reliéfy "Kladenie venca" a "Výjav nad hrobom".

Pod pamätníkom ležalo množstvo vencov z aprílových spomienkových dní, ktoré hovorili o tom, že ešte aj dnes sú ľudia, ktorí si pripomínajú životy vojakov, ktorí bojovali a zahynuli za mier na našom území.

Ku koncu 2. svetovej vojny prebiehali až do 4. apríla 1945 ťažké boje o mesto Liptovský Mikuláš. Dôležitými bodmi sa stali kóty 748 Háje a 729,4 Nicovô (Háj Nicovô). Trvali 62 dní. Po bojoch v Duklianskom priesmyku si vyžiadali najviac životov československých vojakov.  

Za oslobodenie Liptovského Mikuláša zaplatilo životmi 4563 československých a sovietskych vojakov. Na Háji Nicovô, najväčšom cintoríne československých vojakov, je pochovaných 1361 príslušníkov 1. československého armádneho zboru a partizánov z Liptova a Oravy, ktorí padli od januára 1945 až do apríla 1945 pri oslobodzovaní mesta Liptovský Mikuláš a počas bojov v jeho okolí. Sovietski vojaci, ktorí padli v boji o mesto Liptovský Mikuláš, boli pochovaní v Žiline na vojnovom cintoríne Bôrik.  

V desiatich radoch, po oboch stranách schodiska vedúceho k pylónu, je 1415 hrobov. Stretli sme tu zopár ľudí. Niektorí chodili pomedzi malé náhrobné kamene, niektorí sedeli na lavičkách v tieni vysokých stromov. Na väčšine náhrobných kameňov sú vyryté mená, ale na niektorých je vyryté slovo Neznámy. Celý pietny areál je v prekrásnom upravenom prostredí. Keď som ho však porovnávala s francúzskymi vojenskými cintorínmi, niečo mi na ňom chýbalo. Slovenská vlajka. Cintorín Háj Nicovô a najmä tí, ktorí sú tu pochovaní, by si to zaslúžili. Určite viac, ako venčeky z umelých kvetov, ktoré sa mi do tohto spomienkového prostredia nehodili. Rušili ma.

Hroby 1 až 45 zostali voľné. Pôvodný počet pochovaných 1361 príslušníkov 1. československého zboru sa dodatočne zvýšil o hroby šiestich partizánov z Palúdzky a hrob pplk. Ludvíka Engla, ktorý padol v januári 1945 pri Važci. V roku 1985 tu bol pochovaný aj bývalý minister obrany ČSSR armádny generál Martin Dzúr. Dnes tu spočíva 1369 bojovníkov za našu slobodu.

Od pamätníka sme schádzali pomedzi hroby a po monumentálnom schodisku. Viem, že sa sem musím vrátiť. Nielen preto, že toto miesto má neskutočnú charizmu, ale najmä preto, že v závere som už bola taká unavená, že som si neurobila ani zábery na dve súsošia, ktoré ležia po oboch stranách na začiatku schodiska. 

Nástupové schodisko vedie od vstupných súsoší, ktoré boli vytvorené tepaním a zváraním ich jednotlivých častí v dielni, ktorá bola zriadená v Liptovskom Mikuláši len za týmto účelom. Vľavo je súsošie "Prísaha" od akademického sochára Miroslava Ksandraa  a vpravo stojí súsošie "Oslobodenie" od akademického sochára Alfonza Gromu. 

Na ľavom podstavci súsošia je aj tento nápis v slovenskom jazyku: "Vy drahí, vraciate nám drahú mať. Kľakáme k hrobom, kde už spíte nemí. A šepkáme len: Viečnaja pamiať! Žijúcim mŕtvym v našej rodnej zemi." Na pravom podstavci je ten istý text napísaný v jazyku ruskom. 

Celé schodisko je lemované bočnými podstavcami s kovovými vencami a po kamenných schodoch vedie návštevníka k pamätníku týčiacom sa nad celým areálom, ktorý je od roku 1963 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

Od roku 2018 tu stojí aj Pomník novodobým vojnovým veteránom, profesionálnym vojakom, ktorí zahynuli pri plnení úloh v zahraničných misiách a operáciách.   

Pri odchode z tohto miesta, ktoré považujem za najkrajší vojenský cintorín na Slovensku, som si dala otázku - ako môže byť ľudstvo také nepoučiteľné?

Kým sme sa v piatok dostali pred Lúčanský vodopád, bolo už pár hodín popoludnie.

Vo štvrtok sme v recepcii Mariny oznámili, že náš odchod z Icebergu sa bude pohybovať medzi jedenástou a dvanástou predpoludním. Poznáme sa. Keď sa nemusíme podrobiť vrcholnému výkonu a vstávať veľmi zavčasu (čo je v našom prípade skôr, ako medzi deviatou a desiatou), tak si už náš seniorský vek užívame. Dlho do noci pozeráme staré zaujímavé filmy, prípadne zaujímavé športové podujatia (naposledy som tak pozerala výkon Tamberiho a Duplantisa), alebo čítame zaujímavé knihy. Ktoré na naše prekvapenie aj v súčasnej dobe nachádzame. Takže naše raňajky sa väčšinou končia okolo pol jedenástej vypitím kávičky a v mojom prípade vylúštením krížovky. Naše raňajky bývajú skvelé a ja sa na ne teším už večer.

Tentokrát som krížovku vynechala a radšej sme sa hneď po nevyhnutnej káve začali venovať baleniu. To prebehlo našťastie rýchlo. Počas našich rokov cestovania sme si už vypracovali systém a úlohy, takže nejaký päťdňový pobyt nemôže byť pre nás problém. 

Cestou sme sa ešte zastavili v pekárni a mäsiarstve U ňaňa, o ktorom nám už zopár rokov rozprávali naši mladí. Bol blízko našej východiskovej cesty a ľahko sme sa od predajne mohli dostať do Lúčok. V predajni sme mali čo robiť, aby sme si dokázali vybrať. Vyhrali škoricové hniezda (kvôli mladým) a koláče so slivkovým lekvárom (na radu našich mladých). No a zo salámov sme brali z každého rožku trošku. Dvojmo. Jedenkrát pre našich mladých a jedenkrát pre nás. 

Boli tri hodiny popoludní, keď sa nám podarilo zaparkovať na parkovištiatku priamo pred vodopádom. Dávno, naozaj veľmi dávno sme už pri ňom boli. Ale mala som pocit, že ho vidím prvýkrát. Ešte stále jarné vody zabezpečili, že bol mohutnejší, ako som si ho pamätala. Lúčanský vodopád patrí k národným prírodným pamiatkam v oblasti TANAPu od roku 1974. Zaraďuje sa k piatim slovenským vodopádom, ktoré sa môžu pýšiť týmto titulom.

Vodopád je veľkou raritou aj preto, že leží uprostred dedinky Lúčky. Je 12 metrov vysoký, kaskádovitý a padá z okraja travertínovej terasy do malého jazierka. Samotný potok Lúčanka, alebo Teplianka, nie je ničím zaujímavý, ale jeho prítoky sú sadrovcovo-zemité teplice, ktoré obohatili výzdobu vodopádu tým, že pretekali ponad spomínané travertínové terasy, z ktorých vodopád dopadá dolu. Vďaka teplým termálnym prameňom vodopád v zime nemrzne. A ak sú na internete ešte aktuálne informácie, tak po zotmení ho možno vidieť v šiestich farbách. Nuž, ktovie prečo? Je to predsa národná prírodná pamiatka a nie lacná turistická neekologická atrakcia. Ktovie, možno tomu len nerozumiem.

K našim cestám väčšinou patrí záverečná pomyselná "čerešnička na torte". Tentoraz ňou mal byť Lúčanský vodopád. Ale vďaka  zastávke u našich mladých Kordíčanov, kde sme si posedeli v malom rodinnom kruhu pri dobrej kávičke a ňaňovských koláčoch, tak sme mali "čerešňu na torte" až v Kordíkoch. 

Májový Liptov sme ukončili pri zatmení slnka nad naším mestom. Domov je miestom, kam sa vždy po našich dlhých, ale aj krátkych cestách radi vraciame.  

Už o pár dní sa opäť vraciame na Liptov do Icebergu (neľadového ľadovca). Zistili sme, že na Liptove a Orave máme ešte stále čo objavovať, alebo sa vracať na miesta, ktoré sa nám páčili. Takže budem mať dôvod napísať nové zážitky z júnového Liptova.