Liptovská Mara (2023)

7. 2. - 11. 2. 2023

Vodná nádrž Liptovská Mara bola pre nás miestom, okolo ktorého sme veľmi často prechádzali. Niekedy do Vysokých Tatier, inokedy sme ponad ňu prechádzali na Oravu, alebo na východ Slovenska. Sem-tam sme si na jej brehu spravili piknik a urobili zopár záberov. Vo februári 2023 sme mali možnosť spoznať ju lepšie. A pre nás (dolniakov a už pár rokov takmer bezsnehovcov) v čase, ktorý nemal ďaleko od rozprávkovej krajiny. Toľko bieleho snehu počas celého nášho pobytu sme už veľmi dávno nevideli. Nielen na lúkach, ale aj na cestách.  

Vo vilke Iceberg so širokým výhľadom na "Liptovské More" (toto pomenovanie som našla na visitliptov) sme sa rýchlo zabývali najmä vďaka jej pohodliu. Obaja sme si ihneď po príchode urobili zábery z našej terasy. Bol utorok 7. februára, pár minút po piatej popoludní.

Ivo dokonca vyšiel aj na drevenú terasu, okolo ktorej boli hromady snehu. No mne stačil výhľad z dverí. Za zábradlím za Ivom vidno zamrznutú a zasneženú plochu liptovskej nádrže. 

V stredu poobede sme sa vybrali k priehradnému múru. Zaparkovali sme nad vežou kostola Panny Márie. Samotný gotický kostol z 13. storočia bol v roku 1975 pri napúšťaní priehrady zatopený. Kópiu kostola môžeme vidieť v skanzene - Múzeu liptovskej dediny v Pribyline.

Z parkoviska sme sa po zasneženej ceste pešo vybrali k hrádzi, ktorej dĺžka je viac ako kilometer. Smerom na západ je z nej výhľad na vodnú nádrže Bešeňová a na východ sa rozprestiera Liptovská Mara a na severovýchod hrebene Západných a Vysokých Tatier.

Ivo neustále hľadal body, z ktorých by sa mu podarilo urobiť čo najlepšie zábery na krajinu. Mňa ale najviac neustále fascinovala biela cesta, ktorá viedla od rezortu Marina až k hrádzi Liptovskej Mary. Takúto bielu cestu som už dlhé roky nevidela.

Pohľad zo začiatku hrádze. Liptovská Mara je druhou najväčšou slovenskou priehradou. Väčšia je len Oravská Priehrada. Liptovská Mara má rozlohu dvadsaťsedem kilometrov štvorcových a Oravská priehrada tridsaťpäť kilometrov štvorcových.

Liptovská Mara je súčasťou systému priehrad Vážskej kaskády, ktorý pozostáva z dvadsiatich dvoch priehrad a elektrární. Prvá z nich je práve Liptovská Mara a posledná je v Maduniciach - asi pätnásť kilometrov južne od Piešťan.

Zo sedem metrov širokej hrádze vidno nielen na Vysoké a Západné Tatry, ale aj na Nízke Tatry. Tento záber - a aj záber vyššie (teda dva zábery) - som si "požičala" od Iva.

Sneh na celej hrádzi bol odhrnutý ku kamennému zábradliu. Ivo nebol jediný zvedavec, ktorý využil nahrnutý sneh, aby mal lepší výhľad pri fotografovaní. Kým Ivo fotografoval na všetky svetové strany, ja som sa prešla po hrádzi. V polovici som sa obrátila, pretože moja polovička mi posunkovou rečou oznamovala, že je čas na návrat. Samozrejme, že som si vypočula, že po transplantácii druhého kolena nemám ešte ani päť mesiacov.

Cesta z parkoviska pri veži kostola Panny Márie viedla medzi mantinelmi snehu a my sme naširoko - naďaleko nevideli žiadne auto a ani človiečika.

Vo štvrtok 9. februára sme sa vydali smerom k Liptovskému Mikulášu. Naši mladí nám vždy posielali veľmi pekné zábery z pamätníka a vojenského cintorína Háj Nicovô. Tak sme ho chceli vidieť na vlastné oči. Ale ešte pred Liptovským Mikulášom sme si urobili malú fotografickú zastávku uprostred bielej krajiny.

Za hradbou stromov sa ukrývali vody Liptovskej Mary a v pozadí sa vypínajú Nízke Tatry. 

Po chvíľke krútenia sa na všetky zasnežené strany sme smerovali k nášmu cieľu. Prešli Takmer celý Liptovský Mikuláš, kým sme podľa džípiesky našli odbočku k Háju Nicovô. Na začiatku odbočky bola značka, ktorá upozorňovala, že cesta nie je udržiavaná. Oproti nám schádzali po pomerne strmej ceste tri turistky. A tie boli toho názoru, že ísť hore k pamätníku autom, nie je veľmi dobrý nápad. K nim sa pridali aj dvaja muži, ktorí sa rozprávali neďaleko nás. Tak sme sa vrátili do Icebergu. Spravili si obed a krátku poobedňajšiu siestu. 

O pol tretej sme už mali zaparkované auto pri zbytku kostola Panny Márie a vybrali sme sa k hrádzi. Bolo krásne slnečné, hoci chladné, ale pravé zimné počasie. Na našich prechádzkach sa väčšinou túlame sólovo. Ivo si viac fotografuje a ja viac "trénujem" chôdzu. Hneď na začiatku hrádze som sa zarozprávala so ženou, ktorá prišla za bratom zo Španielska. Počas prechádzky sme rozobrali nielen možnosti cestovania, ale aj súčasné slovenské cenové relácie. Najmä ceny za potraviny v našich obchodoch. Bola šokovaná. My sme síce tiež nemilo prekvapení, ale my na Slovensku žijeme. Keď nás dobehol Ivo, ponúkla sa, že nám urobí spoločný záber. Oproti nám sa vracal z druhej strany hrádze jej brat a my sme ešte kúsok pokračovali v prechádzke.

Iva som po chvíľke stratila, pretože si zas našiel pre neho zaujímavý fotografický bod. Až pri rybárskych košoch som si urobila otočku.

Podopieram celú Liptovskú Maru.

K protiľahlému koncu hrádze som sa nedostala. Po Ivovom divokom mávaní som si zrátala, aká dlhá je pre mňa cesta návratu a o štvrť na štyri som urobila posledný štvrtkový záber a vydala som sa späť k nášmu parkovisku.

V piatok 10. februára sme sa k hrádzi vydali už doobeda. Opäť bolo slniečkovo a všade okolo nás krásne výhľady. A pokoj. Po krátkej vychádzke sme sa vrátili späť do Mariny.

Podvečer sme sa išli ešte raz rozlúčiť s hrádzou a okolím pri kostolíku Panny Márie. Tento záber je Ivanov.

Ale tento je môj.

Ivo väčšinou fotografoval fotoaparátom, takže k jeho záberom som sa dostala až doma. A na niektorých som sa našla aj ja. Tento záber je tiež Ivov. Na "rýchle fotografovanie mňa" používa viac môj telefón. Aby sme mohli poslať o nás čerstvé informácie. Svoj mobil používa najmä pri podávaní vozokanských ňjús. Tak popisuje zábery zo záhrady rodičovského domu.

V sobotu 11. februára sme sa rozlúčili s ajsbergom (vilka Iceberg), zastavili sa na nákup v Bešeňovej a potom nás už čakala cesta na kávičku k našim mladým a večer sme prišli domov práve v čase, keď v televízii dávali záznam biatlonových pretekov. 

Čo bolo pre mňa na Liptovskej Mare najfascinujúcnejšie? Množstvo bieleho snehu, biele cesty, obrovské biele plochy a obrovská ľadová plocha druhej najväčšej slovenskej priehrady. Všetko pôsobilo čisto, upravene, ticho a voľne. A takmer bez ľudí. A zistenie, že mne sa Liptovská Mara najviac páči práve v takejto podobe. Naši mladí nám ale často posielajú nádherné západy slnka, alebo ranné hmly nad vodnou plochou. Pri takých záberoch zas Ivo hovorí, že asi ani iné ročné obdobie by nemuselo byť nezaujímavé. Veď uvidíme. Ďalej plynie čas ...