Jeseň - Marina Liptov (október 2024)

13. - 18. 10. 2024

Jesenný pobyt v Marine Liptov sme si užili v duchu  - do tretice všetko dobré. Májový a júnový pobyt sme skracovali, pretože si naše organizmy povedali "doma to zvládneme asi lepšie". Ale hoci sme naše liptovské cesty skrátili, vždy sa nám podarilo vidieť a zažiť niečo nové. Háj Nicovô, Leštiny - kostol, Lúčanský vodopád a aj Krídla v lúčanských kúpeľoch. Tentoraz sme boli v správnom čase na správnom mieste. Ubytovanie vo vile Iceberg nám zabezpečovalo ako vždy maximálne pohodlie.

V nedeľu sme z domu vychádzali len okolo pol druhej. Počasie bol nekamarátske a my sme sa nemuseli nikam ponáhľať. Čakalo nás približne 160 km do Mariny Liptov. Samozrejme nás čakali zastávky v Kordíkoch, kde sme si prevzali kľúče od ajsbergu, potom sme sa chceli zastaviť v Ivachnovej u Ňaňa a v Kozom vŕšku. U Ňaňa majú nielen chutné mäsové výrobky (z ktorých je problém si vybrať), ale aj nadýchané koláče s bohatou plnkou. Najradšej máme buchty plnené veľkou porciou slivkového lekváru. V Kozom vŕšku si dopĺňame zásoby mliečnych výrobkov. Nite a parenice. Tentokrát sme boli aj v reštaurácii na výbornú kávu. Do ajsbergu (Icebergu) sme prišli okolo šiestej. Kým sme sa vybalili, najedli, bol už večer. Potom sme už skonštatovali, že nadnes bolo našich aktivít dosť a preto už budeme len oddychovať, kým sa oddych nezmení na spánok.

V pondelok ráno som urobila prvý záber až o štvrť na desať. A to ešte Ivo spal. V kuchyni som uvarila čaj a v obývačke prestrela stôl na desiatové raňajky. Raňajky takmer vždy už pár rokov pripravuje Ivo a ja si ich neviem vynachváliť. Ivo mi položí len otázky: na slano alebo na sladko, alebo aj na slano a aj na sladko? K tomu pridá ešte sezónne živé alebo neživé ovocie alebo zeleninu. Tomu hovorím - najlepšie raňajky na svete. Už večer sa na ne teším.

Potom, ako som prestrela na raňajky, vyšla som cez terasu "na ulicu". Našu príjazdovú cestu k ajsbergu, na ktorej je ešte päť ďalších viliek. Na svahu nad ulicou už bolo vidieť farebnú jeseň. Zaujímavý pohľad býva aj neskoro večer, keď je nielen cesta, ale aj svah osvetlený vkusnými svietidlami.

Keď som urobila obrat doľava, mala som pred sebou záber na príjazdovú cestu k ďalším vilkám. Po návrate dovnútra som už našla Iva pripravovať raňajky. Už večer sme sa dohodli, že budú na sladko. Po kávičke sme sa rozhodli vybrať do Liptovského Mikuláša, pretože som si v lekárni chcela vybrať lieky na e-recepty. 

Mesto Liptovský Mikuláš mám už od školských čias uložené v pamäti ako pre mňa zmätočné mesto. Ja sa v ňom nedokážem vôbec orientovať a ničím ma nikdy nezaujalo. Po druhom pokuse, keď v lekárni nemali všetko, čo som potrebovala, som prehlásila, že v tomto meste nemám chuť stráviť ani minútu navyše. Dokážem byť v niektorých chvíľach veľmi kategoricko hundravá (naša dcéra by sa spýtala - mami, naozaj si myslíš, že len v niektorých? tomu hovorím nedostatok úcty k šedinám). Liptovský Mikuláš aj tak bol len medzizastávkou smerom na Štrbské pleso.

Po tretej sme zaparkovali až pri hoteli Patria, kde je dostatok vyhradených parkovacích miest. Odtiaľ sme sa vybrali smerom doľava na prechádzku okolo poljazera. V sobotu bol prekrásny jesenný deň. Slniečko presvetľovalo jeseňou sfarbené listy a mierny vetrík sa pohrával s hladinou Štrbského plesa. 

S množstvom zastávok sme sa dostali až k drevenému mólu pred rozľahlým hotelom, za oknami ktorého sme mali možnosť vidieť v župane oddychujúcich ľudí na lehátkach. Pred nami sa otvoril výhľad do Mlynickej doliny. Nad skokanským mostíkom sa vypína Solisko a naľavo od neho je Furkotská dolina. Pred 46 rokmi s nami dcéra prvýkrát absolvovala túru od Štrbského plesa až po záver tejto doliny. Mala štyri roky. Prešli sme okolo oboch Wahlenbergových plies, obkolesených snehom, ale pre prudký vietor sme sa spod Bystrého sedla vrátili späť k Štrbskému plesu. Dodnes si pamätám, ako ju Ivo pridržiaval smerom k svahu, aby ju vietor nesfúkol.

Všetky zábery som sa snažila robiť tak, aby na nich nebola vidieť  "vyhliadková veža". Vo Vysokých Tatrách stavať vyhliadkovú vežu? Asi si mnohí kladú túto otázku. Stavala ju popradská súkromná spoločnosť a jej zástupca túto nesmierne dôležitú vežu dokonca prirovnával k Eiffelovej veži v Paríži. Ani ma neprekvapuje, že táto súkromná spoločnosť šla do konkurzu. 

Mám dojem, že posledné roky žijem v absurdnom, prekomerčnelom svete. Ale asi nejdem s dobou a nie som schopná pochopiť pseudomoc peňazí a samoľúbosť ich majiteľov.

S dcérou sme od jej štyroch rokov prešli takmer všetky doliny, prešli viacero sediel, vyšli sme na niektoré štíty a zažili sme s ňou množstvo zábavy. Na dva pokusy s nami vyšla na Kôprovský štít. Pri druhom pokuse sa dala nalákať na krásny výhľad. Inokedy sme prechádzali cez Veľkú Svišťovku k Brnčalovej chate. Celú trasu nebojácne prešla a keď sme už boli na takmer rovnom chodníčku, tak spadla na pusu, pričom jej horná pera strojnásobila svoj rozmer. Na Brnčalke si dala pravú vysokohorskú (hrachovú) polievku a potom nám až po Tatranské Matliare rozprávala žarty a poskakovala okolo nás. Ja som pritom išla z posledných síl.

Kvôli kačkám sa mi dostala do záberu aj vyhliadková veža. Síce som ju zonerom nevypečiatkovala, ale našťastie ju takmer nevidno.

Obľúbené miesta mladomanželov sme už videli na viacerých zaujímavých miestach - na Pobreží ružovej žuly, na Presqu'Île Renote pri Trégasteli,  na hradbách v Pienze, v Siene na námestí Il Campo, kde sa každoročne dvakrát koná Palio. 

Na našej polprechádzke okolo Štrbského plesa sme stretli až tri mladomanželské páry s celou suitou - fotograf, kostymérka, asistentka, prípadne priateľský doprovod. Všetky tri páry boli poľské. Ktovie, kam sa chodia fotografovať slovenskí mladomanželia?

Okrem nich sme stretli ešte množstvo drevených nalakovaných medveďov, alebo iné vydarené, alebo menej vydarené až nevydarené zvieratá. Samotné pleso pod hradbami Vysokých Tatier bez niekedy menej vkusných veľdiel (alebo maldiel?) by bolo pre mňa atraktívnejšie. Skonštatovala som, že ako bolo dobre, že sme Tatry spoznávali v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. 

V utorok ráno nás výhľad z obývačky nepotešil. A to som tento záber robila relatívne zavčasu. Už o pol deviatej. Pripravila som čaj a vliezla späť do postele. Nebolo kam sa ponáhľať. 

V našom obvyklom čase sme sa naraňajkovali, prešli sa k brehu Liptovskej Mary a opäť sme skonštatovali, že nie je kam sa ponáhľať a vrátili sa do vilky. Rozhodli sme sa, že obedovať budeme v našom dočasnom domove. Keď sme sa chceli nadýchať čerstvého vzduchu, stačilo nám vyjsť na terasu. Až okolo druhej sme sadli do auta. V neďalekej Bešeňovej sme sa zastavili na nákup a pokračovali sme ku gotickému kostolu neďaleko Ružomberka.

Neďaleko Ružomberka leží obec Ludrová. V lokalite Kút vybudovali v poslednej tretine 13. storočia ranogotický kostol, zasvätený Všetkým Svätým. Je ohradený neskororenesančným múrom zo 17. storočia. V súčasnosti je pod správou Liptovského múzea, odkiaľ prichádza sprievodca len po telefonickom dohovore. My sme nemali šťastie, nikto tam nemal dohodnutú návštevu, takže kostol sme mohli obdivovať len spoza múra a z veľmi frekventovanej cesty. Interiér vraj zdobia nedávno reštaurované fresky, ktoré vraj pochádzajú z 15. a 16. storočia. Majú zobrazovať kristologický a mariologický cyklus. Kristologický cyklus patril v stredoveku medzi najpopulárnejšie témy pri nástenných maľbách a scéna Panny Márie s malým Ježiškom v jasliach bola jeho neodmysliteľnou súčasťou. Mariologický cyklus sa venoval predovšetkým Panne Márii a je predmetom neustáleho bádania. Ivo už v kostolíku bol s ružomberskými fotografmi, ale ja som ho ešte nevidela. Možno si raz dohodneme návštevu interiéru aj my dvaja.

Nakoľko sa začala oblačnosť dvíhať a bolo vidieť čoraz viac modrej oblohy, rozhodli sme sa cestou do Mariny Liptov nezabočiť doprava k Bobrovníku, ale pokračovali sme v ceste okolo Liptovskej Mary. Zastávku sme si urobili pri pláži v Sielnickej zátoke.

Nízka hladina vody vážskej priehrady má aj svoje výhody, ale asi väčšie nevýhody. V auguste 2024 boli v mnohých častiach Európy rozsiahle záplavy a preto sa na ne pripravovali aj vážski vodohospodári. Našťastie záplavy túto oblasť vážne nezasiahli a preto hladina vody bola výrazne znížená. Ale pre fotografa to vytváralo možnosti urobiť zaujímavé a netradičné zábery.

Po pol piatej - po poslednom zábere v Sielnickej zátoke sme sa vybrali späť do Mariny, do nášho Icebergu.

Počas prípravy večere som vyšla na terasu a o šiestej som mohla vidieť skorospln mesiaca. Nielen na oblohe, ale aj na vode v zálive Marina.

Celodenné nie najpríjemnejšie počasie nám spríjemnil krb, v ktorom sa podarilo Ivovi zakúriť. Nielenže sa nám v ajsbergu oteplilo a bolo nám oveľa príjemnejšie, ale bolo príjemné hľadieť aj na hru a farby svetiel v kozube, ktoré výrazne konkurovali zapnutému televízoru.

V stredu ráno som si privstala. Na rozdiel od predchádzajúceho dňa nám cez okrúhle okienko dverí našej izby prenikalo svetlo.  Bolo pol siedmej. Vyšla som na terasu a predo mnou sa objavila dramatická atmosféra. V prvom momente som ani nevidela veľký rozdiel medzi večernými plameňmi v kozube a rannou plamennou oblohou. Podľa nej by som nepredpokladala, že budeme mať v ten deň príjemné počasie. Ako zvyčajne, tak aj tento deň som po pár záberoch vliezla späť do tepla pod prikrývku. Ešte nebol čas na naše vstávanie.

Okolo dvanástej sme opäť stáli v Sielnickej zátoke, ktorá nás pri tomto pobyte najviac lákala na zastavenie. Bola fotogenická v každom počasí a v každej dennej hodine. A často sme tam stretávali zaujímavých ľudí. V jeden podvečer sme sa zarozprávali s kanoistom z Liptovského Mikuláša približne v našom veku. My pasívne športujeme pri sledovaní volejbalu, biatlonu, alpského lyžovania a aj vodných športov. Dokonca niekedy sledujeme aj tenis. Mikulášky kanoista na rozdiel od nás ešte aktívne športuje a aj súťaží. 

Asi pred štyridsiatimi rokmi sme sa prvýkrát zastavili pri tomto kostole. Kostole Svätého Ladislava v Liptovských Matiašovciach. Kostol dal postaviť v 17. storočí Ladislav Matiašovský z Nižných Matiašoviec (biskup nitriansky, taktiež župan a radca cisársko-kráľovského veličenstva a kancelár Uhorského kráľovstva) na mieste pôvodného kostola Sv. Heleny (postaveného asi v 14. storočí). Kostol Sv. Ladislava je jednoloďová baroková stavba, s pristavanou sakristiou a vežou. V 18. storočí celý areál obohnali barokovým opevnením so strieľňami a baštami. Fasádu lode rozčleňujú polkruhovo zakončené okná s renesančnými kovanými mrežami.

V r. 1916 zobrali z veže kostola tri zvony na zbrojársku výrobu. Po skončení prvej svetovej vojny ostal vo veži len zvon z roku 1701. V roku 1926 bola zbierka na nové zvony. Zvony objednalo miestne chrámové družstvo. Väčší zvon zasvätili Sedembolestnej P. Márii a umieráčik sv. Jozefovi – patrónovi šťastnej smrti. Od roku 1922 je v kostole aj starší organ z oravského Liesku.
Po druhej svetovej vojne vojne mal v roku 1946 mlynár pod Meštrovou (neďaleko Liptovských Matiašoviec) elektráreň. Farár chcel elektrifikovať kostol, ale cena 30 tisíc korún bola pre farnosť vysoká. Preto vraj farár zvolal schôdzu žien a na nej sa dohodli, že každá bude chovať aspoň jednu sliepku a vajíčka od nej obetuje kostolu. 

Liptovské Matiašovce mali v roku 2021 necelých 320 obyvateľov. Preto nie je prekvapujúca ani veľkosť cintorína, ktorý sa nachádza v opevnenom areáli okolo kostola. Zaujal ma predovšetkým tým, že väčšina hrobov bola veľmi jednoduchá, ľudská, s dušou. Ale už aj tam sa nanešťastie objavujú neprimerane veľké mramorové (alebo pseudomramorové) náhrobky. Asi to má súvis - čím väčší mramor, tým väčšie výčitky, že sme sa nesprávali k živým dobre. Alebo sú to pyramídy ako v Gize - pyramídy pre vyvolených. Len dúfajme, že sa nezaradia medzi divy sveta.

Koliba Holica. Dnes ráno (po troch mesiacoch) som sa Iva pýtala "nevieš, čo sme tam jedli a či nám to chutilo? Divinu - asi guláš, ale bol taký priemerný." Takže mi je to jasné. Preto si vôbec jedlo nepamätám. Personál bol celkom milý, ale nemala som z nich pocit, že naozaj majú o hosťa záujem. Koliba je na dobrom mieste a na dobrej ceste s primeraným parkoviskom. Cesta spája Oravu s Liptovom, čo znamená, že spája Poľsko so Slovenskom. Aspoň podľa značiek áut a autobusov. Okolo druhej, keď sme sa tam zastavili aj my, bolo parkovisko skoro prázdne, no stál tam jeden autobus. Preto nás neprekvapilo, že vnútorný priestor bol takmer zaplnený. My sme si našli stôl pre dvoch. Ale Ivo mal tesne za chrbtom chladiacu vitrínu na nápoje. Keď sme odchádzali, práve vchádzali ďalší "autobusoví" hostia. Keďže sa miešala slovenčina s maďarčinou, neprekvapila nás značka DS.

Jedno sa však kolibe nedá uprieť. Vyjdete z hlavnej budovy a prejdete pár krokov a rozprestiera sa pred vami výhľad s rôznymi odtienkami zelenej. Lúky nad Hutami a nad dedinami Malé Borové a Veľké Borové, porozdeľované ihličnatými ostrovčekmi.               V Hutách sme dávno - dávno strávili pár pekných dní v suteréne domčeka, ktorý bol prerobený na apartmán so samostatným vchodom. U toho istého majiteľa sme boli o pár rokov neskôr znovu ubytovaní. Pre zmenu až pod strechou obrovského dvojpodlažného domu v Zuberci. 

Orava, Liptov,Tatry patrili odjakživa k našim obľúbeným regiónom. Kým sme nemali auto, tak sme to v pohode zvládali autobusmi a vlakmi a najmä na vlastných nohách. Nezdolateľná bola najmä naša dcéra, potom Ivo a ja som sa niekedy len tak vliekla za nimi. Dodnes si pamätám, že raz, keď sme mali ubytovanie v dedinke Štrba, sme vystúpili z diaľkového autobusu v Tatranskej Štrbe. A nakoľko by sme museli veľmi dlho čakať na autobus medzi Štrbami, tak sme sa rozhodli zvládnuť cestu so všetkou batožinou na týždenný pobyt po úzkom chodníku vedúcim nad cestou.

Aspoň na Orave majú rozum a ešte chovajú kravy. Nedovzdelaný gríndíl zatiaľ až sem nedorazil. A ja len dúfam, že nedorazí. Musím uznať, že našťastie nielen Oraváci chovajú hovädzí dobytok. Ja som závislá na jogurtoch a tvarohu, takže bez kravského mlieka by to bolo pre mňa zložité. Keď sme prechádzali po francúzskej Normandii tak sme na vysokých útesoch Alabastrového pobrežia videli množstvo stád hovädzieho dobytka. A veď aj čokoláda Milka sa vyrába (alebo vyrábala) z alpského kravského mlieka. Hoci - už dávno som v televízii nevidela reklamu na fialovú Milku na alpskej lúke alebo v alpskom kravíne.

Sielnická zátoka nás lákala ráno, okolo obeda a najmä večer. Ivo si na svoje prichádzal hlavne v čase "zlatej" hodinky. A ja som si výhľady dokonale užívala. Vystihli sme akurátne jesenné počasie. To boli chvíle, kedy som bola rada nášmu pobytu v ajsbergu.

Sielnická zátoka o štvrť na päť. Sem - tam zastalo auto, cestujúci vykukli von, ale asi nevideli to, čo my. Vodný klenot medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami.

Od Sielnickej zátoky sme len prešli okolo rezortu Marina Liptov a pokračovali sme k hrádzi Liptovskej Mary. Nad vežou kostola Panny Márie sme zaparkovali. Prekvapilo nás množstvo áut a karavanov z rôznych kútov Slovenska. A množstvo rybárov. Na brehu a zopár aj v člnoch na vode. Prvé, čo ma napadlo - preteky v lovení rýb. Zastavili sme sa pri skupinke troch mladých mužov niekde od Žiliny a tí nás vyviedli z omylu. Vraj toto je jediné miesto pri brehu Liptovskej Mary, kde nemusia prenášať potrebné náradie, jedlo, pitie, stoličky ďaleko k vode. Takmer všetky karavany boli vybavené slnečnými kolektormi. Rybári sa pochválili, že im zabezpečujú dostatok elektriny na pohodlný život rybára. Hygiena, chladnička, varenie. Zopár karavanov malo dokonca aj malý televízor. Keď som sa ich pýtala, prečo nechytajú ryby vo vodnej nádrži pri Žiline, prehlásili mi skoro jednotne. Zmena druhu rýb a zmena prírody.

Doma som si na internete našla ešte jeden dôvod - "Na brehoch vodnej nádrže je zakázané umiestňovať pevné stavby, unimobunky, karavany a prístrešky na pozemkoch majiteľa a správcu VN Žilina -Vodohospodárskej výstavby š. p. Bratislava. Zákaz lovu z priehradného telesa vodnej stavby a jej funkčných objektov."

Jedno však musím uznať. Všade vládol poriadok, čistota, nebol tu žiaden hluk. Po šiestej sme sa rozhodli ukončiť naše denné potulky a vrátiť sa do nášho prechodného domova.

Štvrtok - 17. októbra, pred treťou popoludní. Podaril sa mi urobiť môj najobľúbenejší záber z hrádze. Osádky na chov rýb. Okolo voda a nad nimi sa v pozadí vypínajú vrcholky Vysokých Tatier. Väčšinou mi tento záber posielajú naši mladí. Mne sa podaril urobiť len raz. Teraz. Ivo sa tentokrát zdržal na začiatku hrádze. Našiel tam množstvo fotografických podnetov v dobrom svetle. Toho som využila a opatrne a cieľavedomo som sa od neho vzďaľovala. Keď to Ivo zistil, už som zábery osádok mala vo svojom mobile. Keď som sa k nemu otočila, videla som podľa výrazu tváre, že je zle. Vlani ma z polovice hrádze ledva priviedol k autu a rýchlo ma odvážal po snehom pokrytej ceste do ajsbergu. "To ťa naozaj nemôžem spustiť z očí?"

Ale nie je to výborný záber? Vždy mám úsmev na tvári, keď ho mám pred sebou. A to je dôležité.

To už sme na ceste späť, k parkovisku. Som pod dohľadom prísne hľadiaceho manžela. Ale je pravda, že aj takáto "prechádzka" má svoje nevýhody, ktoré si akosi stále nedokážem pripustiť. Že keď niekam idem, musím počítať aj s cestou späť. A tá býva niekedy pre mňa viac ako náročná. Ale málokedy som ochotná to priznať.

Ivo rád a dobre fotografuje a mnohé jeho fotografie majú aj medzinárodné ocenenia. Dlho si myslel, že sa asi nudím, kým on čaká na správne svetlo, oblaky, prípadne, ak mu niekedy niekto prekáža v zábere. Ja sa nikdy nenudím. Jeho fotografický čas využívam nielen na oddych, ale najmä na "krútenie" sa okolo seba. Vždy mám čo obdivovať a odkedy aj ja trochu fotografujem, tak mám čas vidieť aj to, čo si Ivo na prvýkrát nevšimne.

Začiatok hrádze patrí k našim prvým fotografickým zastávkam. Vidíme z nej vodu Liptovskej Mary, vežu zatopeného kostola a v pozadí scenériu zo štítov Vysokých Tatier.

Jeseň so sebou prináša jedno z najzaujímavejších sfarbení prírody. Jeseň máme radi nielen na Liptove, ale aj v blízkom topoľčianskom parku alebo v Arboréte Mlyňany, ktoré leží v obci Vieska nad Žitavou. V týchto istých miestach nášho domáceho regiónu je zaujímavá príroda aj na jar. V lesoparku topoľčianského parku sú to najmä nežné modré kvety zimozelu a krehká zeleň rozvíjajúcich sa jarných listov presvetlených zapadajúcim slnkom a v arboréte je zas jedna celá lúka rozkvitnutá bielymi narcismi. No máj je úžasný aj v Toskánsku. Nielen pre zelenú zvlnenú krajinu, ale aj preto, že v tom období sme tam takmer vždy zažili najmäkšie hmly, ktoré ustupovali silnejúcim slnečným lúčom a odkrývali toskánske hospodárstva s olivovými hájmi alebo vinicami a cyprusovými alejami.

Pred štvrtou sme už boli späť v rezorte Marina Liptov. Zastavili sme sa v recepcii na výbornú kávu a zároveň sme recepčnej oznámili aj približný čas nášho piatkového odchodu. Celá recepcia už bola pripravená na koniec mesiaca a "strašila" svojich klientov. Na našom stolíku sa v kúdole akoby pavučinovej siete ku mne plížil obrovský pavúk. Nemám síce arachnofóbiu, ale pavúci nepatria ani k mojim obľúbeným bytostiam. Lebky na nás hrozivo pozerali nielen z recepčného pultu, ale sem - tam aj z iných poličiek. Najveselšie boli oranžové a žlté tekvičky. A samozrejme usmiata recepčná.

Po štvrtej sa nám ešte nechcelo ísť do ajsbergu. Rozhodli sme sa ísť rozlúčiť so Sielnickou zátokou. Vo štvrtok sme tu nestretli nikoho. Celá zátoka patrila len nám.

Zo Sielnickej zátoky nevidno len na Vysoké Tatry - pohľad smerom doľava, ale aj na Nízke Tatry - pohľad smerom doprava.

O piatej sme ešte na chvíľu zaparkovali nad smutným prístavom pod rezortom Marina Liptov. Sielnické zátoka je vďaka nízkemu stavu hladiny veľmi pekná a počas tohto pobytu to bolo miesto, kde sme si vždy urobili zastávku a poprechádzali sme sa. Ale prístavu tento stav nesvedčí. Takto bez vody sme ho videli prvýkrát.

Pár minút po ôsmej som ešte vyšla na terasu. Nefascinuje ma len západ slnka, ale vidieť spln mesiaca a jeho odraz na hladine Liptovskej Mary bol pre mňa čerešničkou na torte. Bol to rozlúčkový spln s Icebergom.

V piatok ráno sme vstávali predsa len skôr, ako zvyčajne. Dôvod - aby sme sa pobalili. Samozrejme sme nemohli vynechať raňajky. Ja sa naozaj vždy teším na naše raňajky a obedy. Dosť často sa mi stáva, že s myšlienkou na ne aj zaspávam. Máme to šťastie, že si ich dokážeme vychutnať a musím priznať, že posledné roky sú najmä vďaka Ivovi veľmi nápadité a pestré. Cestou domov sme sa ešte zastavili u Ňaňa. Slivkové koláče a osie hniezda, dva druhy salámy a v Kozom vŕšku ešte parenice a ovčie nite - to je náš najčastejší nákup pri návrate domov. Len musíme správne zísť z kruhového objazdu za Bešeňovou. Našťastie to už zvládame na prvýkrát.          V Banskej Bystrici sme odbočili z diaľnice a nasmerovali si to k našim mladým. Ja už väčšinou pri prechode Tajovom telefonujem, že si prosím kávu. 

Ďakujeme za pobyt v príjemnom prostredí. Tentokrát sme sa vracali na mnohé miesta, ktoré sme už mnohokrát videli, ale ako neustále zisťujeme, ešte stále máme čo obdivovať.