Borovná na Vysočine

15. - 20. august 2024

Začiatkom roka 2024 prišiel Ivo na to, že nám ešte zostalo zopár českých korún z našej poslednej návštevy Vysočiny. To bolo v roku 2017. Českých korún nebolo veľa, ale stačilo to k tomu, aby sme začali uvažovať o pobyte v Českej republike, kým majú ešte koruny.  No a v našom prípade, najmä pri mojej mobilite, kde inde by sme sa mohli cítiť tak dobre ako na Vysočine. A zas v Borovnej. Dvůr v Borovné je nielen v malebnej krajine, ale aj s malebnými výhľadmi. Je to bývalý statok, v ktorom domáci dokázali vytvoriť pre seba, pre návštevníkov a aj pre zvieratá malý raj. 

Vo štvrtok 15. augusta sme sa okolo jedenástej vydali z domu na cestu. Mali sme pred sebou necelých štyristo kilometrov cesty a počítali sme s tým, že s prestávkami by sme to mali zvládnuť za šesť hodín. Nerátali sme však s tým, že na tejto ceste, ktorú sme už štyrikrát absolvovali, budeme blúdiť. Omylom sme na Južnej Morave vošli na diaľnicu bez diaľničnej známky, takže sme rýchlo hľadali výjazd na nediaľničnú cestu. Podarilo sa. Lenže stále sme v očakávaní, či nám nepríde pozdrav v podobe pokuty. To sme zažili po našom návrate z ciest v roku 2018 a aj v roku 2023. 

Po šiestej sme prešli cez Telč a o štvrť na sedem sme už stáli na začiatku Borovnej. Keďže sme tu už párkrát boli, tak sme vedeli, kde máme zastaviť a urobiť si prvý záber na hospodárstvo, v ktorom sme sa chystali stráviť päť dní.

Náš príchod bol veľkolepý. Pri poslednej odbočke som manželovi rukou ukázala, že má odbočiť doľava, ale nanešťastie som povedala slovko - asi. To spôsobilo, že Ivo odbočil doprava. Vtom, ako zatáčal, zbadala som, že z dverí hospodárskej budovy po ľavej strane vyšiel náš domáci. Našťastie si to všimol aj Ivo. Po zvítaní som neodolala a prijala som pozvanie na domáce pivo. Bolo výborné. A po dlhej ceste mi padlo práve vhod.

Po nasťahovaní sa do nášho apartmánu, v ktorom sme už dvakrát boli ubytovaní, sme sa rozhodli ísť prejsť aspoň po okolí. Stromy okolo poľnej cesty boli obsypané červenými jablkami, v diaľke sme videli minimálne tri rozľahlé rybníky a my sme sa popred dom vybrali k tomu najbližšiemu. V polovici cesty začali na nás útočiť množstvá komárov, čo nás donútilo otočiť sa do protismeru. Ivo behom (v krátkych nohaviciach a krátkych rukávoch) a ja zrýchleným krokom sme sa vybrali späť do dvora. Bolo pre nás až neuveriteľné, že po vstupe do nádvoria nebolo ani stopy po komároch. 

Napravo od nášho apartmánu sme našli sedieť na lavičke pani Libušku, našu domácu, a tá nám vysvetlila, že za to môžu vo veľkej miere lastovičky, ktoré mali hniezda takmer okolo celého dvora. Len nad bytmi nie. Spoločnosť jej robili dvaja z troch psov a mačka, ktorá nás úplne ignorovala.

V piatok ráno (v našom prípade najskôr okolo deviatej) som si otvorila dvere do krajiny. Po ľavej strane sa prechádzali husi, ktoré nás ani svojím gagotaním nedokázali skôr zobudiť.

Doma na Slovensku sme mali úplne vyschnutú trávu a v záhrade trhliny v pôde. Prišli sme z 35 až 37 stupňových horúčav do príjemných 25 stupňových letných dní. Už z telefonátu pred cestou sme od domácej vedeli, že v Borovnej hocikedy spŕchne a že nielen nádvorie, ale aj celé okolie je zelené. Mala pravdu.

V Borovnej sme nenarušili náš zvyčajný denný režim. Raňajky okolo desiatej a bez náhlenia sme začali nový deň. Už z internetu sme sa dozvedeli, že nami obľúbené Balóny nad Telčí sú zrušené pre nepriaznivé počasie. Nefúkal a ani nemal fúkať vietor. Až do nedele. Tak sme zvoľnili náš program až do tej miery, že z nášho ubytovania sme takmer pravidelne vyrážali okolo dvanástej. Vo dvore nebol nikto. Hostia z ostatných apartmánov už odišli na výlety, pretože na vnútornom parkovisku bolo už len naše auto a auto našej domácej. Dvůr v Borovné má pre mňa aj preto svoje čaro. Dvor s množstvom kvetín, zelene a pokoja.

Ešte aj množstvo mačiek, na ktoré sme museli pri výjazde z dvora dávať pozor. Pretože nie všetky boli na bezpečných miestach. Niektoré z nich mali zlozvyk oddychovať pod autom. Naším cieľom bol kláštor v Novej Říši, vzdialený od Borovnej približne pätnásť kilometrov.

V Kláštore Panny Marie a v kostole svätých Petra a Pavla sme prvýkrát boli, keď kláštor ešte len začali sprístupňovať verejnosti. Vtedy sme boli jedinými návštevníkmi a sprevádzal nás kňaz. V júli 2024 bol celý komplex po dvojročnej rekonštrukcii opäť vysvätený a sprístupnený verejnosti, takže sme ho videli vo vylepšenej forme. 

V pokladničnej miestnosti spojenej s obchodíkom a kaviarničkou sme sa dozvedeli, že najbližšia prehliadka bude až o pol druhej. Kúpili sme si lístky a skoro hodinovú prestávku sme oddychovali a pozorovali miestny život pri pollitráku sviežeho piva v blízkej reštaurácii U lva. Keďže bolo pekne, tak sme sa radšej usadili pod slnečníkmi na laviciach pri stoloch pred reštauráciou. Od susedov pri stole sme sa dozvedeli, čo znamená malá značka s písmenom M, ktorá nás strašila na niektorých cestách. Čierne písmeno M je v žltom kruhu na bielom pozadí a informuje o povinnosti zaplatiť mýto za použitie daného úseku komunikácie. Susedia nás ukľudnili, pretože sa na nás našťastie takáto značka nevzťahovala. My sme sa totiž od prechodu hraníc po takýchto cestách s M pokojne presúvali. Čo všetko sa človek nedozvie pri obede a dobrom pive na námestí v Novej Říši.

Prehliadku komplexu viedla mladá, veľmi príjemná slečna a ako prvé nás zaviedla do kláštorného a farského kostola. Je súčasťou premonštrátorskej kanónie svätých Petra a Pavla. Samotný kostol je jednoloďová stavba s dvomi bočnými kapličkami. Má dĺžku 45 metrov a hlavná - jediná - loď má šírku 12 metrov.

V klenbe presbytéria je namaľovaný výjav, v ktorom Kristus odovzdáva svätému Petrovi kľúče od Nebeského kráľovstva. O freske na klenbe hlavnej lode si hmlisto pamätám z našej prvej návštevy, keď nás sprevádzal kňaz. Krackerova freska vraj znázorňuje Obrátenie Šavla (Saula) z Tarzu, pochádzajúceho zo židovskej rodiny, na svätého Pavla. Cestou do Damašku, kde mal zatknúť kresťanov, podľa cirkevnej legendy oslepol, ale na pokyn Ježiša opäť získal zrak a získal aj novú vieru. Tentokrát nám sprievodkyňa o obrátení Šavla nehovorila, takže neviem, či som pri našej prvej návšteve niečo nepochopila.

Medzi najvzácnejšie a zároveň najkrajšie rezbárke práce kostola patrí kazateľňa. Je nezvyčajne zavesená na južnej strane steny hlavnej lode. Údajne vznikla v rokoch 1704 až 1715.

Medzi cenné zariadenia kostola patrí aj organ, ktorý má 23 registrov. Vytvoril ho novoříšský výrobca organov Bedřich Semrád v rokoch 1764 až 1765.

Za oltárom sú umiestnené drevené chórové lavice, ktoré vyhotovil stolár z Hornej Slatiny v roku 1696. Dnes si ani neviem predstaviť, či by bol niekto schopný venovať toľko času takému dekoratívnemu spracovaniu dreva. Hoci musím uznať, že ľahšie sa utiera prach z jednoduchej rovnej plochy, ako z takýchto ornamentov.

Z priestorov kostola sme sa presunuli do kaplnky svätej Anny. Keďže aj tá je po rekonštrukcii, len tak žiarila barokom a zlatom. Priznám sa, že ja uprednostňujem interiéry románskych a gotických kostolov a chrámov. Mám pocit, že niekedy je v jednoduchosti krása a väčší priestor pre dušu.

Po prehliadke kostola a sprístupnených miestností v prízemí nás sprievodkyňa viedla na prvé poschodie. Pri ceste hore som "hrdinsky" odmietla malý nástenný výťah vo forme vozíka. Pretože som pred sebou videla asi desať schodov. Ale keď sme na ne vyšli, otočili sme sa o 90 stupňov a pred nami bolo vysokánske schodisko. Aspoň z môjho pohľadu. Potom som už len sklonila hlavu a potichu sa Iva pýtala, či je predo mnou ešte veľa prekážok v podobe kamenných schodov. Mojím zložitým výstupom som všetkých spolunávštevníkov zdržiavala. Ale nikto mi to ani pohľadom nevyčítal. Pri ceste späť som už výťah použila. Takže návštevu kláštora môžem odporúčať aj nám menej mobilným, len musia mať viac rozumu ako ja a nástenný výťah použiť najmä pri ceste na prvé poschodie.

V priestoroch kláštora je venovaná miestnosť (alebo dve) českému básnikovi, predstaviteľovi symbolizmu, Otokarovi Březinovi (nar. 1868). Narodil sa v dedinke Počátky, kde chodil aj do základnej školy. Potom nastúpil do reálky v Telči. Tu zmaturoval v roku 1887. V roku 1888 získal doplnkovú maturitu v pražskom učiteľskom ústave. Mal dvadsať rokov, keď v tom istom roku začal učiť v Novej Říši. Na fotografii je jeden z jeho citátov z obdobia svojho pôsobenia v tejto obci na Vysočine. Nepatrí k mojím obľúbeným, lepšie povedané čítaným autorom (dokonca ani v období, keď som študovala a učila literatúru). Je mi blízke hodnotenie jeho diela: "Celé Březinovo dílo prostupuje základní zákonitost: každé vzepětí, opojení či radost je vzápětí vystřídáno depresí, únavou a smutkem." Nie - nie je to moja šálka kávy. 

Z chodby poschodia kláštorných priestorov vidno aj na jednotlivé časti nádvoria.

Knižnice ma takmer vždy fascinujú. Dodnes si pamätám na zámockú knižnicu v Dačiciach, ktorú sme videli pred takmer dvadsiatimi rokmi. V takej by som rada čítavala. Rada som chodievala aj do zámockej knižnice v Topoľčiankach. Svoje čaro má aj novoříšska kláštorná knižnica, v ktorej ešte stále neskončili práce na inventarizácii všetkých diel. 

V roku 1641 začali premonštáti budovať knižné základy svojej knižnice. Ale až v druhej polovici 18. storočia sa jej zbierky začali systematicky a pravidelne rozširovať. Počas jozefínskych sekularizácií boli mnohé kláštory zrušené a ich knižnice boli rozpredávané.  V roku 1773 Novoříšania získali asi 600 kníh z telčskej jezuitskej knižnice,  ďalšie zväzky od znojemských františkánov, od jihlavských dominikánov a kapucínov. Taktiež získali asi 100 kníh od cisterciánov zo Žďáru nad Sázavou a ďalšie cenné zväzky pochádzajú z knižnice premonštrátorského kláštora v Louce).

V roku 1770 dal opát vymaľovať knižnicu Ignácovi Mayerpvi (asi 1720 - 1785). Bol predovšetkým maliarom cirkevných fresiek. Freska v novoříšskej knižnici má názov "Hold eucharistii". Eucharistia (chlieb a víno - Ježišovo telo a krv) je ústredným motívom na  nástropnej freske. Okrem eucharistických symbolov sú na freske aj dva výjavy zo života svätého Norberta, zakladateľa rádu  premonštrátov (vo francúzskom údolí Prémontré v roku 1120). 

Knižnica sa nachádza v štyroch miestnostiach a obsahuje 25 tisíc zväzkov. V hlavnej knižničnej sále sú knihy písané predovšetkým v latinčine a nemčine (švabachu). My sme boli len v jednej miestnosti a fotografie som robila tak, že moje chodecké palice som si oprela o stôl pracujúcej knihovníčky. Samozrejme s jej dovolením.

Návštevou knižnice sme ukončili prehliadku a ja som sa tentokrát nástenným výťahom zviezla na prízemie. Cítila som sa ako starena nad hrobom, ale bolo to to najlepšie riešenie. Poďakovali sme sa našej príjemnej sprievodkyni a cez Telč sme sa vybrali  smerom do Borovnej.

Cestou cez Telč sme sa pred štvrtou rozhodli pre medzizastávku v Krahulčí. Na Kocandě je príjemná reštaurácia, kde si nájde jedlo asi každý (okrem exotických minimalistov). V roku 2017 nám ju odporučila naša domáca. Pred vstupom do reštaurácie ma zaujala úsmevná, ale dnes nanešťastie pravdivá tabuľka s nápisom "Nezoufejte! Máme wi-fi". Jedálny lístok je postavený predovšetkým na českých jedlách. Za osem rokov sme zabudli na nezjediteľnú veľkosť porcie, takže sme si opäť objednávali obaja. Ešte šťastie, že to boli plnené zemiakové placky a mohli sme si nechať dve zo štyroch obrovských placiek zabaliť. Boli naozaj výborné, ale v našom veku by nám už často stačili detské porcie.

Z Kocandy sme prešli lesnou cestou do Borovnej. Po krátkom oddychu, kávičke a doplnení tekutín sme sa vybrali do večernej Telče. Od 16. do 18. augusta sa tu mali uskutočniť naše obľúbené Balony nad Telčí. Pre nepriaznivé - bezveterné - počasie bolo podujatie zrušené. Neboli však zrušené Historické slavnosti Telči.

V  čase nášho príchodu (okolo siedmej večer) práve pripravovali v hornej časti námestia - pri Mariánskom stĺpe, studni a fontáne  pódium (odskúšavali reproduktory a svetelnú techniku) na koncert, ktorý mal každú chvíľu začať. My sme sa zatiaľ presunuli na dolný koniec námestia. Už bolo otvorených len zopár stánkov s pivom a iným občerstvením. Dokonca aj s točenou zmrzlinou. Po Kocandě by sme však okrem piva nezvládli už nič a na pivo sme si netrúfli, pretože sme nevedeli, ako dlho sa zdržíme.

Večerná telčská atmosféra. Kým si Ivo fotografoval, tak ja som si posedela na lavici, kde som sa stretla aj s návštevníkmi kláštora v Novej Říši. Keďže boli v Telči prvýkrát, tak boli zvedaví nielen na mesto samé, ale aj na jeho okolie.

Telč je nielen nádherné renesančno-barokové mestečko, s množstvom zaujímavých domov okolo celého námestia Zachariáše z Hradce, ale je v ňom aj množstvo veží. Prvé dve veže na ľavej strane patria Kostolu jména Ježíš. Kostel jména Ježíš je rímskokatolícky chrám a je súčasťou bývalého jezuitského areálu.  Samotný kostol stojí na mieste starej fary a školy a v rokoch 1702 až 1703 bolo k nemu pristavené jezuitské gymnázium. Od našej domácej som sa dozvedela, že v súčasnom areáli má pobočku  juhomoravská Masarykova univerzita, kde majú aj školu tretieho veku, ktorú navštevuje.

V pozadí vidno vežu kostola svätého Jakuba, ktorá má vraj strmé schody, ale je z nej pekný výhľad na Telč.

Na pravej strane záberu je vidno kovanú bránu, ktorou sa vchádza do telčského zámku.

Námestie Zachariáše z Hradce v Telči má trojuholníkový tvar. Pri vchode do zámku sa zužuje a smerom k Mariánskemu stĺpu sa rozširuje. Smerom doprava smeruje z námestia Palackého ulica. Na jej začiatku je Telčský dům, ktorý má priečelie zdobené obálkovým sgrafitom. Je údajne najstarším telčským domom. Novodobá história Telčského domu se začala písať v roku 1995, keď dom objavila sochárka Anna Hanzlová (1943 – 2005). Rozhodla sa ho kúpiť. Rekonštrukcia trvala jedenásť rokov. Dnes je v Telčském domě súkromné múzeum "Historie a legendy z Telče a okolí". V pozadí je vidieť ďalšiu vežu - vežu evanjelického Kostola svatého Ducha. Je to 49 metrov vysoká románska veža, pravdepodobne postavená v prvej polovici 13. storočia.

V hornej časti námestia (kde sa rozširuje) stojí od začiatku 18. storočia jedenásť metrov vysoký barokový morový stĺp s vrcholovou sochou Panny Márie Immaculaty. Na podstavci sú zobrazení svätí Jan Nepomucký, Jakub, František Xaverský, Roch z Montpeliéru, Sebastián, anjel strážny, Rozália a Mária Magdaléna.

Vľavo je Pizzerie Telč aj s terasou. Smerom do do Palackého ulice (vpravo) je "psaníčkový" Telčský dům a v pozadí stojí mohutná románska veža evanjelického Kostola svatého Ducha. Tmavá veža je vysoká 49 metrov a bola postavená v prvej polovici 13. storočia. Pri najbližšej návšteve mesta má Ivo v pláne vystúpiť aspoň na jednu z dvoch veží. Buď pri dolnom kostole sv. Jakuba alebo hornom kostole sv. Ducha. Ja sa vežiam vyhýbam odjakživa. Takže môj súčasný stav na to vôbec nemá vplyv. Asi predsa len mám fóbiu z úzkych, tmavých a vysoko umiestnených priestorov.

O trištvrte na osem vládla na námestí Zachariáša z Hradce príjemná atmosféra. Väčšina ľudí už zaujala miesta, na ktorých chceli stráviť letný večer. Terasy boli zaplnené  a začínali sa zapĺňať aj lavičky rozložené okolo morového stĺpa. Na jednu z nich som sa k dvojici manželov (asi v našom veku) usadila aj ja. Ivo ešte stále fotografoval. Na pódiu po našej pravej ruke už "preludovali" hudobníci z jihlavskej kapely Funkin your soul.

Po chvíli som si uvedomila, že aj dvojica vedľa mňa si do taktu nohami alebo rukami "vyklepkáva" rytmus chytľavých piesní "našej mladosti". Nechcelo sa nám ísť doplatiť parkovné, tak sme sa blížiacim vyčerpaním dvoch hodín vybrali k nášmu autu. Celkom som závidela tým, čo ešte zostali, pretože sa mi muzika a aj celá atmosféra večerného programu Telčských historických slávnosti páčila.

V sobotu som urobila prvý záber z nášho "francúzskeho" (dvojkrídlové dvere až po dlážku) okna "už" pred pol deviatou. Tesne pod domom je zelený trávnik, za ním poľná cesta a potom polia, jablone a rybníky. Za záberovým rybníkom sú ešte tri ďalšie rybníky.

Kým som bola pri vedomí, spravila som záber aj od okno-dverí do vnútorných priestorov našej kuchyňo-obývačky-spálne. Nakoľko Iva moja aktivita neprebrala, zatiahla som opäť potichu závesy a vliezla späť pod príjemný paplón. V okamihu som zaspala. Náš "normálny" budíček a raňajky sa odohrali pre nás už v "normálnom" čase (medzi pol desiatou a pol jedenástou). 

Mnoho ľudí v našom veku sa žaluje, že nemôžu spať. My máme opačný "problém". My vieme spať. Ale samozrejme, máme aj my svetlé a aj menej svetlé výnimky.

Sobotu sme chceli venovať nášmu "kultovému" miestu. Třebíčšky židovský cintorín, ktorý je zapísaný od roku 2003 aj v zozname Svetového dedičstva UNESCO, ma fascinuje od našej prvej návštevy. Ivo mal obavy, či ho zvládnem, ale prisľúbila som, že akonáhle nebudem vládať, tak si sadnem a budem ho len obdivovať. Myslím - cintorín. O pol druhej sme už pred ním v Třebíči zaparkovali. Dohodli sme sa, že každý z nás pôjde svojím tempom a zároveň budeme sledovať telefón, ktorý by sme použili v prípade potreby.

Židovský cintorín v Třebíči je po pražskom starom židovskom cintoríne druhý najväčší v Česku. Rozkladá sa na severnej stráni třebíčskeho Hrádku na celkovej ploche 11 678 m². Je na ňom 2 600 náhrobkov a najstarší dosiaľ čitateľný nápis je datovaný v roku 1625. Pochovaných tu je asi 11 000 ľudí. 

Dnešné megaletiská na cintorínoch ma znervózňujú. Ale som asi jedna z mála, kto má názor, že cintoríny by mali mať nejakého normálne zmýšľajúceho architekta. Prevažuje v nich často nevkus a komerčnosť. Čím väčší náhrobok a platňa, tým väčšia láska a spomienka? V našom približne dvanásťtisícovom meste nedávno už rozširovali plochu, ale zas to vyzerá, že onedlho bude voľných miest bude málo. Kvôli hrobom, ktoré sú často vo veľkosti aj 4x5 metrov. v prípade potreby by mohli na nich pristávať aj helikoptéry. Samozrejme ide o vysoko leštené plochy a niektoré aj každodenne umývané a leštené, aby boli ešte lesklejšie. Naproti tomu, třebíčsky židovský cintorín ma dostáva do stavu pokoja. 

Pred cintorínom sme zaparkovali, keď prestávalo popŕchať. A potom sa striedali slnečné lúče s mrakmi. Na etapy som vyšla najvyššie prevýšenie, ktoré nás po schodoch viedlo naspäť na začiatok cintorína. Pri našich predchádzajúcich návštevách som s obdivom prechádzala po jeho zákutiach. Tentokrát bola moja prechádzka po jednej strane namáhavejšia, ale o to viac som si robila prestávok a viac si užívala zvláštnu krásu tohto miesta.

Množstvo náhrobných kameňov je doslova ukrytých pod brečtanom. Židia na rozdiel od kresťanov na hroby nekladú kvety či vence, len kamienky. Brečtanové more, z ktorého vykúkajú pomedzi staré stromy náhrobky s hebrejskými nápismi, pôsobí neuveriteľne. Dokonca aj vtedy, keď mrholí.

Za druhej svetovej vojny boli Židia deportovaní do koncentračných táborov. Z 300 židovských obyvateľov sa do Třebíča vrátilo  ani nie dvadsať z nich. Pamätný pomník, ktorý je pri vchode so cintorína pripomína 290 obetí nacistickej vlády a židovských vojakov. 

Hoci toto miesto na severnej strane třebíčského Hrádku je miestom smútku, je pre mňa miestom, ktoré mi prináša pokoj v duši, ako spieva Jana Kirschner vo svojej piesni.

Z Třebíča sme odchádzali po tretej. Cestou sme sa zastavili v Krahulčí Na Kocandě, kde už ani okom nemrkli, keď sme si k jednému jedlu pýtali dva taniere. Z jedálneho lístka sme si vyberali len to, čo sa dalo jednoducho podeliť. Veď aj na svojej internetovej stránke majú napísané "Malé porce?! To u nás nečekejte...". Na večeru sme si ešte dali zabaliť ovocné knedlíky so strúhankou a lesnou cestou sme sa vrátili "domov" do Borovnej. Boli sme unavení. Ja asi viac a preto som ihneď po príchode zvolila vodorovnú polohu. Večer sme si ešte vyšli do dvora. 

Lavičku pri dverách k domácim obsadili takmer všetky mačky. Náš vonkajší stôl bol našťastie neobsadený (ten svetlejší - pre naším vchodom do apartmánu), takže sme si na ňom mohli rozložiť mapy a sprievodcov. Chceli sme si naplánovať výlet na nedeľu. Rozhodli sme sa pre Slavonice. Už sme v nich dvakrát boli, ale mali sme na ne príjemné spomienky. (foto Ivan)

V nedeľu predpoludním bolo slniečkovo, takže po našich skvelých raňajkách (ako vždy skvelých, pretože sú nielen chutné, ale máme na ne aj dostatok času, aby sme si ich vychutnali) sme sa vybrali do Slavoníc. 

Prvá písomná zmienka o tomto mestečku pochádza z roku 1260. Pôvodná strážna osada patrila do majetku pánov z Hradca (zo začiatku používali páni z Hradce erb spoločný všetkým Vítkovcům - päťlistú zlatú ružu v modrom poli, niekedy s červeným semenníkom alebo so zelenými kališnými lístkami). V 14. storočí sa osada vďaka veľkolepej výstavbe premenila na mesto. Jeho súčasťou sú dodnes dve námestia . Dolné je Náměstí Míru a horné je Horní náměstí. Obe námestia sú obklopené stredovekými meštianskymi domami. Celá výstavba bola koncipovaná na veľmi úzkych pozemkoch, takže majitelia svoje domy a priľahlé hospodárstva smerovali hlavným vchodom na námestie a hospodárske budovy na zadné trakty svojich domov. 

Toto je záber časti Horního Náměstí. V západnej časti Horného námestia je fontána so žulovou osembokou nádržou z roku 1783. Neskôr do fontány osadili aj neskoro gotický stĺp so sochou sv. Floriána, ochráncom pred ohňom. (foto Ivan)

Výzdobu slavonických budov previedli v 16. storočí skúsení remeselníci z Rakúska. Išlo o dobu, kedy bolo mesto v najlepšom rozkvete a bohatí mešťania sa začali predbiehať, ktorý z nich bude mať najreprezentatívnejšiu budove v interiéri a hlavne pre oko druhého aj z exteriéru. Hlavnou témou týchto slavonických figurálnych sgrafit sú významné osobnosti náboženskej reformácie 16. storočia, osobnosti dobovej politiky, biblické výjavy a antické motívy. Tieto práce neboli lacnou záležitosťou, preto sú v Slavoniciach iba na Hornom a bývalom Dolnom námestí, na ktorých žili majetnejší mešťania, ktorí si to mohli finančne dovoliť. Jedným z hlavných účelov týchto dekorácii priečelí domov bola spoločenská reprezentácia. (foto Ivan)

 Medzi námestiami stojí kostol Nanebovzatia Panny Marie s dominantnou mestskou vežou, na ktorú sa dá vyjsť. V lete je prístupná denne a počas zimy na základe telefonického dohovoru. Pamätám si, že sa mi páčil nápis pri vstupe na vežu. "Zaplatíte, až keď vyjdete hore". (foto Ivan)

Slvonické priečelia domov lákajú nielen domácich z iných častí Čiech a Moravy, ale aj z cudziny. Sú v blízkostí hraníc s Rakúskom. Na internete som sa dočítala, že Slavonice sú označované aj ako ,,Renesančná perla Vysočiny,, alebo ,,Florencia českomoravskej Vysočiny,,. Pri návšteve tohto mesta si návštevník môže toto pomenovanie overiť na vlastné oči. (foto Ivan)

Keď sme sa vrátili zo Slavoníc do Borovnej a išli sme kávičkovať do dvora, prisadli si k nám naši susedia z prvého apartmánu. O niečo mladší ako my. Venovali sa geokešingu a práve v nedeľu si boli pozrieť zopár lomov okolo Mrákotína a aj zatopený lom na konci obce Řásná. Opísali nám to s takým nadšením, že sme sa tam na druhý deň rozhodli vydať.

V pondelok doobeda poprchávalo, až chvíľami pršalo. Pred obedom sa na chvíľu umúdrilo počasie, tak sme zamierili do Řásné. Pri poslednom dome nám domáci dovolil zaparkovať. Vysvetlil nám, že zatopený lom je vzdialený asi tak sto metrov. Vraj mierne do kopca. Moja zvedavosť je väčšia ako moje schopnosti. Tentokrát som však mala veľké oči. Pretože mňa toto miesto až tak neočarilo. Hoci podľa obrázkov je to pekný lom, len si asi musí človek nájsť ten najlepší výhľad. Mne však Ivo "nedovolil" preskúmať okolie. Už viem, čo znamená jeho "znechutená" poznámka"nerob somariny, stojí ti to za to?". V posledných rokoch si uvedomuje lepšie ako ja, že keď sa niekde vyberiem, musím zvládnuť aj cestu späť k autu. Aby som mohla veriť v 70+ na romantické odnesenie, musela by som stratiť aspoň polovicu "mojej hodnoty". A možno aj veku. V súvislom daždi sme sa vrátili cez Kocandu späť do Borovnej a rozhodli sa pre predbalenie vecí k utorkovému odchodu.

Zatopený lom v Řásnej. (foto Ivan)

V utorok predpoludním sme odchádzali z Borovnej, ale predtým sme sa ešte stačili porozprávať s dcérou a vnučkami našich domácich. Väčšina návštevníkov odišla na výlety a niektorí boli šikovnejší a odišli skôr ako my.  (foto Ivan)

Bežné (dá sa povedať každodenné) zátišia spoločníkov domácich i návštevníkov Dvora v Borovnej. (foto Ivan)

Okolo jedenástej sme sa rozlúčili s domácimi za slnečného počasia. Ale po príchode na Slovensko sa začalo zmrákať, popŕchať až pršať. A na diaľnici okolo Nitry nás chytila prietrž mračien spojená s husto bijúcimi krúpami. Radšej sme zastavili na okraji diaľnice a za nami sa o chvíľu vytvorila celá rada stojacich áut. Jedine kamióny pomaličky prechádzali v pravom pruhu diaľnice. V ľavom pruhu leteli len šialenci. Keď prestali padať krúpy, rýchlo sme sa presunuli po prvú chránenú benzínovú stanicu. Našťastie sa po chvíľke uvoľnilo vyhradené parkovacie miesto. Najväčší dážď sme prečkali pri výbornej káve a zákusku. V mojom prípade sú maškrty dobré na nervy. Za mierneho dáždika sme už potom prišli až domov. Päťdenný výlet na našej obľúbenej Vysočine sa skončil. A ja len dúfam, že sa tam budeme môcť ešte aspoň raz vrátiť. 

Dvůr v Borovné má mnoho plusov. Výborných domácich, výborné a pohodlné ubytovanie, blízkosť Telče, reštauráciu v Krahulčí Na Kocandě  a raj v zelenom dvore plnom kvetov a zvierat. 

foto Ivan